Upíria láska: Spoznanie (23.kapitola)

Lucas

Ach. Kiežby toto nemusela prežívať. Ona si nezaslúži takýto život. No som rád, že je to stále moja Eve a že sme spolu.
Konečne zaspala po tom dlhom dni. Je taká krásna. Slabo aby som ju nezobudil, som ju pohladkal po jej lícnej kosti. Srdce sa mi rozbúšilo akoby chcelo vyskočiť z hrude a skočiť k tomu jej. No ale mal by som niečo vymyslieť. Pomyslel som si a pozrel sa radšej do otvoreného okna, lebo by som sa nevedel ovládať.
Ale čo? Čo mám vymyslieť, aby sme ich zachránili? To netuším, ale určite na to prídem.
Zo zamyslenia ma vytrhli vŕzgajúce dvere. Pozrel som sa tým smerom.
„ Čo tu chceš?“ opýtal som sa miernym šeptom.
„ Ja len... chcel by som sa tebou porozprávať, braček.“ povedal a ja som nadvihol obočie. O čom sa chce on so mnou rozprávať?
„ A o čom, Alex?“ opýtal som sa, keď si sadol na stoličku, na ktorej sedel predtým.

„ No, vieš ja nechcem prísť ani o Sophie a ani o Eve. Ako sa tomu dá vyhnúť?“ opýtal sa ma.
„ Veď ty si ten skúsenejší.“ odvrkol som mu a on si povzdychol.
„ Áno, ale na upírske záležitosti a nie na takéto.“ povedal a pozrel sa von oknom, akoby tam niečo hľadal.
„ Fajn. No, ja to poriadne neviem.“ povedal a on sa na mňa pozrel a zvraštil čelo.
„ Tak to je zlé.“ povedal a chvíľu bolo ticho. Tak som sa rozhodol, že to využijem.
„ Alex, čo chceš robiť zo Sophie?“ opýtal som sa ho a on sa na mňa znova pozrel, akoby ma nenávidel za túto otázku.
„ Ako že čo? Ja... no... asi som sa zamiloval.“ povedal a mykol plecami. Ja som sa krátko zasmial.
„ To mi k tebe vôbec nesedí.“ povedal som. Eve sa zamrvila a ja som sa na ňu pozrel. Jemne som ju pohladkal po hlave a usmial sa. Chvíľu bolo ticho.
„ Miluješ ju?“ opýtal sa Alex a ja som až vtedy od nej odtrhol zrak, aby som sa na Alexa mohol pozrieť nahnevane.
„ Nerozumiem prečo sa ma na to pýtaš, keď dobre poznáš moju odpoveď.“ povedal som a neveriacky som pokrútil hlavou. Prešiel som zrakom znova po jej sexy tele. Je možné, že ja milujem ten najväčší zázrak a poklad sveta?
„ Pretože to od teba chcem počuť.“ povedal a dosť nahlas prehltol. Znova som sa na neho pozrel.
„ Áno, veľmi ju milujem.“ povedal som a on chvíľu mlčal. No potom sa ozval.
„ Tak na ňu dávaj veľký pozor.“ povedal a vyparil sa z izby. Čo to malo znamenať? Snáď na ňu nedávam pozor? Čo tým chcel povedať?
Mal som sto chutí ísť za ním, no Eve sa na posteli znova pomrvila a ak by som vstal, určite by som ju zobudil. A to nechcem.

Ale čo tým myslel? Veď sa snažím ju čo najviac strážiť, no je veľmi tvrdohlavá. Som rád, že vôbec súhlasila zo strážou. No, síce nevie o tom, že aj vonku strážia vlkolaci, ale aspoň je vo väčšom bezpečí a ja sa nemusím až tak veľmi báť. Ja ju nechcem pustiť na lákanie tých detí. Tí upíri chcú ich a oni sa im dajú dobre že nie na striebornom podnose. Je toto vôbec možné? Možno na toto narážal Alex. Asi nechce, aby som im to dovolil. Ale môžem ja za to, že je Eve tvrdohlavá ako mulica? Ak by som jej to nedovolil, určite by sa na mňa nahnevala a už by sa ku mne neozvala. Bože, čo mám robiť? Je to spôsob, ako ich lepšie zabiť. Ale čo keď niekto zlyhá a im sa niečo stane? Ja vlastne ani nerozumiem, prečo by chcel otec zabiť svoje dcéry.
Premýšľal som, keď sa predo mnou zrazu zjavila nejaká silueta vo veľkej plesovej róbe.
„ Emirtas?“ opýtal som sa a prižmúril oči, aby som videl lepšie. Postava sa priblížila k posteli.
„ Áno, Lucas.“ zašepkala. Podišla bližšie k oknu, aby som jej cez mesačný svit videl do tváre.
„ Ako si sa sem dostala?“ opýtal som sa jej šeptom a ona sa usmiala. Veľmi sa mi páčia, jej detské jamky keď sa usmeje.
„ Som tu len mysľou. Presne tak, ako k nám minule zavítal Kevin z Eve.“ povedala a pri Eveinom mene sa na ňu s úsmevom pozrela.
„ Aha. Takže typujem, že si nám niečo prišla zdeliť, je to tak?“ opýtal som sa a ona odtrhla od Eve zrak.
„ Presne tak.“ pousmiala sa na mňa.
„ Tak spusť.“ povedal som, a pomaly som sa posadil.
„ Prišla som ti povedať, že by si Eve ani na moment nemal nechať samú. A ešte niečo. Je čas na rozhodnutie.“ povedala a ja som sa zamračil. Vedel som, že to príde už čoskoro.
„ Takže, najprv to prvé. Prečo? Čo sa má stať?“ opýtal som sa jej trochu hystericky.
„ Nemusí sa nič stať, ak na ňu budeš dávať veľký pozor. Poviem ti len toľko. Dávajte si pozor na neželaných hostí.“ povedala. Takže na tie deti.
„ Aha. A Emirtas, ohľadom rozhodnutia, počkaj ešte.“ povedal som tlmeným hlasom. Ona sa zamračila.
„ Tak dobre. Ale o niekoľko dní som tu znova. A nie len kvôli odpovedi.“ povedala a už sa ako duch vyparila. Ale aspoň som ju presvedčil nech trochu počká. Za ten čas budeme musieť niečo vymyslieť.
Pozrel som sa na hodiny na Evenom nočnom stolíku. Malé, zelené paličky blikali v tvare 05:25. O chvíľu budeme musieť vstávať. Ak chceme boj vyhrať, budeme tvrdo trénovať. Až do posledných síl.
„ Milujem ťa a spravím pre teba všetko, láska.“ pošepkal som Eve do ucha a pohladkal ju po celej dĺžke tváre. Vždy si budem pripomínať, aká je krásna. A krehká.


Eveline

„ Nie!“ strhla som sa zo spánku. Keď som sa sprudka posadila- až sa mi zatočila hlava- sa mi triaslo celé telo. Lucasa som tiež zobudila. Najprv sa pozrel na hodiny na mojom nočnom stolíku.
„ Čo je láska? Si v poriadku?“ opýtal sa ma a nežne mi pohladkal chrbát. Ja som pokrútila hlavou, aby som ten zlý sen vytriasla.
„ Len zlý sen.“ povedala som a zvraštila čelo.
„ O čom? Alebo teda, o kom?“ opýtal sa a odhrnul mi vlasy z tváre aby sa mi pozrel do tváre. Keďže už svitalo, mak dobrý výhľad. Pozrela som sa mu do očí.
„ O otcovi a mame.“ zajachtala som a on si pritisol moju hlavu na svoju hruď. Pomaly som sa upokojovala.
Chytil mi moju dlaň a preplietol naše prsty.
„ Neboj sa. Všetko bude v poriadku.“ ubezpečoval ma. V jeho náručí som si to fakt začala myslieť. Druhou rukou som mu objala chrbát.
„ Ver tomu, Eve.“ pobozkal ma na čelo. Niekedy chcem byť aj ja taká veľká optimistka. Ale nie je to len jeho maska? Čo ak sa vo svojom vnútri zožiera?
„ Lucas, odpovieš mi na niečo?“ nedalo mi to.
„ Načo len chceš, zlatko.“ povedal.
„ Však si nie si istý tým, o čom ma už dosť dlho presviedčaš.“ vlastne to neznelo ako otázka. On sa pozrel do zeme, aby sa vyhol očnému kontaktu. No ja som ho chytila pod bradou a otočila mu hlavu smerom ku mne. Následne hlavou pokrútil a zamračil sa.
„ Nie. Vlastne som čoraz viacej presvedčený, že sa to nikdy neskončí. Vždy niečo príde. Len sa snažím, aby si sa nebála ešte viac.“ priznal sa mi a ja som ho pobozkala.

„ A to bolo za čo?“ opýtal sa z miernym úškrnom na tvári. Usmiala som sa naňho a pohladkala po líci.
„ Za to, že ma tak bezhranične miluješ.“ zašepkala som a tentokrát si ma k sebe on privinul a jemne pritlačil svoje pery na tie moje. Svoje sladké, jemné pery.
„ O tom nepochybuj.“ zamrmlal keď sa odo mňa trochu odtiahol, aby som sa mohla nadýchnuť. Otvorila som ústa, že niečo poviem, no zabrzdilo ma zavŕzganie dverí.
„ Že neuhádnete kto je dole?“ pišťala a poskakovala Sophie. Úplne som sa od Lucasa odtiahla a snažila sa zdieľať také prekvapenie a nadšenie, ako Sophie.
„ Nie! Kto?!“ opýtala som sa a zoskočila zo zamatovej prikrývky. Rozbehla som sa k Sophie.
„ Mama!“ povedala a jej nadšenie sa ešte zdvojnásobilo, zatiaľ čo ja som na mieste zastala a nevedela sa pohnúť. Cítila som, ako ma Lucas chytil okolo pásu. Sophie sa ešte stále od šťastia točila a tancovala a skákala.
„ Mama?“ opýtala som sa zadychčane. Srdce mi splašene bilo a svoj tep som cítila v každej žile, ktorú som mala. Prečo sem prišla? Nemá tu čo robiť!
„ Áno. Mama.“ prikývla Sophie tiež zadychčaná, ale od toľkého poskakovania. Lucas ma zobral za ruku a ťahal dole. Nevzpierala som sa, pretože som jej nemusela čeliť sama a pretože viem, že Lucas ma v tom samú nenechá.
Na schodoch do obývačky sme obaja zastali. Mama sa na gauči rozprávala s Alexom.
„ Áno, bolo to...“ nedokončil Alex, pretože nás vtedy zbadal. O sekundu na to, aj ona otočila hlavu a vyvalila na nás oči.
„ Ach bože.“ zašepkala a vstala.
Keď vstala, srdce mi zvláštne poskočilo. Prečo má na sebe oblečené plesové šaty? Ale sú krásne. Aha, to bude asi preto, že strážila Emirtas. Ale čo tu teraz robí?
„ Eve, princezná.“ povedala s úsmevom, ktorý mi potlačil slzu z oka. Pristúpila bližšie k schodom a ja som o jeden schod ustúpila. Vtedy sa zamračila.
„ Dobrý, pani Gracenová.“ pozdravil sa jej Lucas a mne stisol ruku.
„ Ahoj, Lucas.“ pozdravila sa, no zo mňa nespúšťala oči.
„ Tak ja už pôjdem.“ povedal Alex a mama mu na to len prikývla.
„ Ehm, ani ma neprivítaš, dcérka?“ prekvapuje ma, že sa prekvapila.

„ Čakala si snáď, že po piatich rokoch, čo sme si všetci mysleli že si umrela a ja a Sophie sme tak veľmi trpeli, sa tu zrazu zjavíš a my ťa privítame z otvorenou náručou?“ kričala som. Lucas na mňa pozrel pohľadom, ktorý mi hovoril, nech sa aspoň trošku ovládam. No ja som to nedokázala.
Slzy mi prúdom stekali po lícach.
„ No, čakala som, že budete trochu sklamané, no čakala som aj to, že budete šťastné z toho, že som neumrela a že žijem.“ sklamane sa zamračila.
„ No, ja som skôr sklamaná, že si nás oklamala.“ povedala som a pustila som Lucasovu ruku a rozbehla sa späť do izby.
Plakala som a vzlykala a vzlykala. Tak veľmi to bolí.
„ Prišla vás ochrániť.“ zamrmlal Alex. Ja som poskočila a až keď sa ozval som si uvedomila, že tam celú dobu sedí.
„ To mohla urobiť skôr.“ zavzlykala som a on si sadol k dverám vedľa mňa.
„ Doteraz vám až tak veľmi nešlo o život.“ povedal otupeným tónom.
„ Ale nemusela nám klamať! Možno by som to lepšie zobrala, ak by som vedela, že žije a že musí byť pri niekom inom. Aspoň by som vedela kde.“ znova sa spustili vodopády sĺz. Alex ma objal.
„ Neboj sa. Všetko bude dobré.“ povedal tú otrepanú vetu, ktorá ma ešte viac nahnevala.
„ Nie nebude! To hovorí každý! No zatiaľ je to stále horšie a horšie!“ kričala som no on ma zo zovretia nepustil.
„ Raz to všetko bude dobré. No teraz by si si mohla vypočuť verziu tvojej matky.“ povedal akoby som ešte niečo nevedela.
„ A čo keď nechcem?“ opýtala som sa a Alex mi podal vreckovku.
„ Ďakujem.“ rýchlo som dodala, aby mohol pokračovať.
„ No, ak chceš vedieť celú pravdu, tak by si si ju mala vypočuť.“ povedal a ja som na chvíľku prestala plakať.
„ Chceš tým povedať, že je ešte niečo o čom neviem?“ opýtala som sa už tichšie. On pokrčil plecami.
„ Asi.“ zamrmlal.
Čo sa ešte stalo? A mala by som si ju vypočuť? No, ak to chcem vedieť, mala by som.
„ Tak fajn. No teraz ešte nie. Potrebujem čas, aby som jej dokázala aspoň na toľko odpustiť, aby som sa s ňou mohla porozprávať.“ povedala som a vysmrkala sa.
„ Dobre.“ povedal a pustil ma zo zovretia.
„ Idem za Sophie.“ povedal a už sa vyparil.

venované @elsi @jajusqa123 a @katuska8808 diky babiky moje, že to ešte čítate

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu