A vtedy som otvorila oči a predo mnou stál priesvitný Kevin.
„ Eve, nemám veľa času. Som slabý a preto tu nebudem dlho. Musím ti povedať, že tí upíri, oni nie sú normálny upíri. Sú to upíri, ktorý nesajú krv, ale vnútornú energiu. Berú z človeka a upíra vnútornú silu a tak mu pomaly ale isto berú aj život. Len ťažko sa s nimi bojuje, lebo sú plný tej sily a sú takmer neporaziteľný.“ povedal a ja som na neho vyvalila oči.
„ Takže ich nemožno poraziť? A kde to všetci ste? A ste v poriadku?“ otázky sa zo mňa valili.
„ Áno, len ťažko sa dajú poraziť. A sme niekde v nejakej starej továrni. Neviem kde presne, pretože väčšina z nás je v bezvedomí a keď nás prenášali, tak z nás najprv sali silu a potom sme sa až tam prebrali. Ale je to tam strašné. Všetko je vlhké, tmavé, a všetko je plné tých čudných upírov.“ hovoril a mračil sa.
„ No dopekla! Musím vás stamade hneď dostať.“ povedala som a Kevin sa mi začal strácať. Jeho astrálna projekcia začala slabnúť.
„ Nie, počkaj ešte!“ zakričala som a on sa zamračil.
„ Už nemôžem. Som veľmi slabý.“ povedal a jeho hlas znel spolu s ozvenou veľmi unavene. A potom sa celkom stratil.
Sprudka som otvorila oči. Neviem prečo, ale nedokázala som dýchať a ledva som lapala po vzduchu. Až teraz som si uvedomila, že obaja kľačia predo mnou na zemi s nechápavými výrazmi v tvárach a snažia sa ma prebrať.
„ Och bože, Eve! Si v poriadku?“ silno ma objal Lucas.
Ja som ešte stále vstrebávala to, čo mi povedal Kevin. Takže neporaziteľný? Začínam mať čoraz silnejší pocit, že Alex išiel pre ďalších upírov, ktorý pijú KRV, úplne zbytočne.
Ako je možné, že existujú aj upíri, čo sa sýtia z vnútornej sily? A vlastne, čudujem sa, že sa vôbec čudujem. Určite je na našom svete ešte veľa čudesných tvorov o ktorých neviem!
„ Lucas, aký sú upíri, čo sa sýtia z vnútornej sily?“ odpovedala som v proti otázke, na ktorú sa on zamračil.
„ Čože? O takých som ešte nikdy nepočul! Ale vysvetlíš mi, o čo tu ide? Rozprávala si sa s Kevinom?“ opýtal sa a ja som prikývla.
„ Áno! Povedal mi, že sú v nejakej starej továrni a zajali ich nejaký nový upíri. Vraj sa sýtia z vnútornej sily osoby. Takto môžu aj zabíjať a to bez krviprelievania. Tak ich všetkých aj uväznili. Sali im tú energiu až do bezvedomia. A Kevin povedal, že čím tú energiu sajú viac, tým sú silnejší a neporaziteľnejší.“ vysvetlila som mu a on na mňa vyvalil oči a prudko sa postavil.
„ Sophie, privolaj Alexa! Nech si s tou pomocou švihne! Máme málo času!“ prikázal jej a aj ona sa postavila. Zavrela oči a silno sa na niečo sústredila.
„ Už.“ po chvíli oznámila.
„ Fajn. Takže ak si fakt švihne, tak by tu do troch minút mal byť aj s pomocou.“ nahlas premýšľal.
„ Čo máš v pláne urobiť?“ opýtala som sa, lebo som vedela, že v duchu kuje pikle.
„ O chvíľu je tu Alex. Dozvieš sa.“ zamrmlal a ďalej bol vo svojom svete.
Čo budeme robiť? Táto otázka mi plávala v hlave až kým neprišiel Alex aj s ďalšími upírmi.
„ Prišli sme najrýchlejšie, ako sa dalo. Čo sa stalo? Ste v poriadku? Sophie?“ svojou nadzvukovou rýchlosťou bol hneď vedľa nej, čím ju trochu vystrašil a ona podskočila, tak ako to robím ja.
„ Zatiaľ sme všetci v poriadku.“ povedal Lucas a Sophie Alexovi náhle v krátkosti vysvetlila môj „rozhovor“ s Kevinom.
„ Och, dopekla!“ reagoval na to a ostatný čo s ním prišli na súhlas niečo zamrmlali.
Všimla som si, ako na mňa takmer všetci zízali. Bolo to dosť nepríjemné.
„ Hej!“ všimol si to aj Lucas a zavrčal na nich. Oni náhle otočili hlavy k nemu a potom k Alexovi.
„ Kľúúúd! Áno, to je ona! Eveline Gracenová.“ predstavil ma Alex a ja som sa naňho zamračila.
„ No čo? Boli na teba strašne zvedaví!“ bránil sa Alex.
„ Super! Teraz sa fakt necítim ako atrakcia! Kdeže!“ o trochu som zvýšila tón hlasu.
„ Je zlé, ak chceme spoznať človeka, čo nám zachráni naše životy?“ opýtal sa niekto z tých nových. Na začiatku som nevedela, kto prehovoril, až kým nevystúpil von z ich malého pol kruhu.
Mohutný blondiak sa na mňa šibalsky usmial a v jeho modrých očiach sa zaiskrilo.
Náhle však Lucas znova zavrčal- to je taký žiarlivý?- a blondiak otočil hlavu k nemu.
„ Len pokoj! Nechcem ti ju prebrať, Lucie.“ povedal a ja som sa naňho zamračila.
„ Je zlé, ak na mňa zízate ako keby som bola nejaká atrakcia.“ rýchlo som ho opravila, aby sa doňho Lucas nepustil.
Blondiak sa znova otočil ku mne.
„ Skús sa trošku vžiť do našej kože. Aj keď máme svoj vek, prvý krát vidíme niekoho takého výnimočného, ako si ty.“ povedal a úsmev mu z tváre zmizol.
„ Zase až tak výnimočná nie som!“ namietala som a on sa ironicky zasmial.
„ Samozrejme, že si. Už len keď sme s tebou v jednej miestnosti, tak cítime energiu, ktorá z teba sála.“ usmial sa a načiahol ku mne ruku.
„ Jason.“ predstavil sa a ja som na moment zaváhala. No budeme potrebovať každú osobu, ktorá vie aspoň trochu bojovať. No a tento tu vyzerá, že vie poriadne bojovať. Tak som mu do dlane vložila svoju dlaň a mala som pocit, akoby sa v tej jeho úplne roztopila.
„ Eve.“ zamrmlala som a on mi pustil ruku.
„ Sme tu, aby sme vám aspoň nejakým spôsobom pomohli. Každú nadprirodzenú bytosť budete potrebovať. Ale mali by sme sa pustiť do plánu, ako tých zasranov naučíme poslušnosti.“ povedal a náhle sa otočil k Lucasovi- ktorý sa naňho mračil- a Alexovi- ktorý pomaly Sophie púšťal a odišli k veľkému stolu.
Čo myslel Jason tým, že zo mňa sála energia? Aká energia? O tom mi nikto nič nehovoril. Budem sa na to musieť opýtať Lucasa.
Sophie sa postavila vedľa mňa a pozerala na nich takisto ako ja. Podišli k nim aj ostatný nový a všetci vymýšľali plán, ako tých „nových“ upírov spolu s mojím otcom dostať bez toho ,aby ublížil čarodejniciam, vlkolakom a upírom, ktorých zajali. Z každej strany niekto niečo hovoril, až kým nevymysleli úplný plán.
„ Dobre. Takže budeme musieť riskovať. Pôjdeme tam všetci a budeme nejako vyjednávať. A keď to nebude zaberať, zaútočíme. Nemáme na výber.“ tlmeným hlasom- asi aby som to ja nepočula- povedal Lucas.
„ Lucas...“ začala som a všetky pohľady sa upierali na mne.
S Lucasom sme viedli očný rozhovor. Až nakoniec prehovoril.
„ Eve, fakt nemáme na výber. Risk je niekedy zisk.“ povedal a ja som sa ešte viac zamračila, než som bola.
„ Ale čo keď toto nie je náš prípad? Čo keď prehráme? Všetci umriete. A to ja nedovolím!“ namietala som a zatínali ruky do pästí.
„ Lenže toto už nie je na tebe, Eve! Rozhodlo sa, že ideme všetci a bodka. Vyrážame teraz!“ povedal Jason a všetci sa vybrali k dverám.
„ Lucas, prosím...“ zašepkala som, lebo som vedela, že ma bude počuť. Všetci vyšli von, len on a ja sme ešte ostali v dome.
„ Eve, urobím všetko preto, aby som ťa ochránil! Aj za cenu, že by mali trpieť ostatný!“ náhlivo povedal a vyhodil si ma na chrbát. Pri tom prudkom pohybe sa mi zakrútila hlava.
„ Radím ti, zatvor oči! Toto bude ešte rýchlejšie ako kedykoľvek predtým!“ povedal a ja som ho radšej poslúchla. Aj keď sa mi to vôbec nepáčilo.
Musím priznať, že ani by som nevedela, že beháme, keby som necítila ako sa mi vietor pohráva s vlasmi. Bolo to upokojujúce a aspoň som sa nesústredila na to, čo môže prísť. A hlavne nato, že sa môže stať hocičo a ja cítim, že sa niečo stane.
Človek nikdy nevie, koľko času mu ešte zostáva. Preto som si vychutnávala lesný čerstvý vzduch, započúvala som sa do čvirikania vtákov a spomínala na letné výlety, na zimné guľovačky a sánkovačky,...
Až keď ma Lucas zložil na zem, som si uvedomila, že sme na mieste. Normálne som sa bála otvoriť oči.
„ Neboj sa, ešte tu nie sú.“ zašepkal mi Lucas do ucha a chytil ma za ruku. Preplietli sme si prsty a až tak som otvorila oči.
Fakt tam ešte nikto okrem našich terajších pomocníkov nebol. Len my a zelená tráva spolupracujúca so slabým vánkom.
„ Bojím sa!“ zašepkala som Lucasovi a on si povzdychol a nahol sa ku mne.
„ Ja viem, zlatko! Ale sľubujem ti, že tebe a ani Sophie sa nič nestane!“ ubezpečil ma a ja som sa zamračila.
„ Bojím sa o TEBA a Sophie! Nie o seba!“ zdôraznila som TEBA až ho myklo.
„ Sľúb mi, že budeš dávať pozor aj na seba!“ rýchlo som dodala a tentoraz sa on zamračil.
„ To ti nesľúbim! Ako môžeš odo mňa niečo také žiadať? Budem riskovať svoj život, aby som ochránil ten tvoj!“ mračil sa a zvyšoval hlas, takže sa viacerí k nám otočili so spýtavými pohľadmi.
„ A ja ochránim Sophie za každú cenu!“ pridal sa k nemu Alex a Sophie sa k nemu ešte viac pritúlila ako bola.
Všetci boli rozostúpený v polkruhu okolo druhého konca čistinky, kde začínali stromy a úpenlivo sa snažili zachytiť čo i len malinký pohyb. Boli úplne napätý a dokonca sa mi zdalo, že sa ledva dokážu udržať stáť na mieste a čakať. Akoby všetkých tých zlých chceli hneď a zaraz zlikvidovať.
„ Prosím ťa o to, Alex.“ otočila som sa naňho a môj pohľad vyzeral asi dosť ustarostene. On mi prikývol a pohladkal Sophie po vlasoch.
„ Kedy sa to začne?“ otočila som sa teraz na Lucasa, ktorý už bol tiež v takej polohe, ako ostatný.
„ O chvíľu. O malú chvíľu.“ zamrmlal.
„ Pripravte sa!“ povedal pevným hlasom a všetci naraz prikývli.
Alex, ktorý odrazu stál pevne vedľa mňa, si posunul Sophie viac k telu, akoby chcel, aby doňho vkĺzla a vyšla až keď všetko skončí. Lucas si ma k sebe tiež pritisol a postavil sa čo najviac predo mňa, aby ma mohol pre istotu chrániť celým telom.
A vtedy prišli. Bolo ich veľa. Veľmi veľa. Určite niečo cez štyridsať. Oči im svietili na modro. Úplne krykľavo. Neboli mohutný tak, ako naši, ale v očiach im svietila istota, akoby si boli istý, že tento boj určite vyhrajú. A vtedy mi niečo vo vnútri povedalo, aby som sa otočila. Tak som to urobila.
No čakal ma šok. Za nami na druhej strane čistinky sa k nám blížili ďalší. Rovnako im svietili oči, ako tým pred nami.
„ Obkľúčili nás.“ zašepkala som v hrôze, čo som pred sebou videla.
Otočila som sa znova dopredu, no tam ma čakal ďalší veľký šok. Keď prišli, nikto z nich nevyčnieval z radu, akoby ich viedol. Ale teraz tam stál veľký upír s milým úsmevom na perách. Prečo mi je taký povedomí?
„ To je on!“ začula som Sophie, ako jačí za Alexovým chrbtom. Ani som si nevšimla, že ten muž, čo ich asi viedol, upieral celú dobu oči na mne, až kým sa neotočil a nezahľadel sa niekde vedľa Alexa. Na Sophie.
„ Vždy si bola bystrá, Sophie.“ ozval sa a jeho hlboký, mužný hlas mi pálil uši. Bol mi taký povedomí, až ma z toľkého rozmýšľania, nad tým, kto to je, rozbolela hlava.
Kto to môže byť? Určite som ho už niekde videla. Ale ja som z tých nových upírov nevidela ešte ani jedného. Ani neviem, kto tam vlastne medzi nimi je. Teda až na jedného.
Keď som si uvedomila kto to je, podlomili sa mi kolená. Len len, že ma Lucas stihol zachytiť, aby som nespadla.
Celú dobu som z neho nespúšťala oči. Keď si všimol, ako sa mi podlomili kolená, otočil hlavu znova ku mne.
„ Takže aj ty si ma už spoznala, dcérka.“ znova sa usmial a ja som zalapala po dychu.
„ Neoslovuj ma dcérka! Ty nie si môj otec!“ nebolo potrebné kričať, pretože som vedela, že on a všetci čo tam boli ma počujú.
„ Pravdaže som! Si taká výnimočná najmä kvôli mne.“ úsmev mu ešte stále nezmizol z tváre.
A vtedy Lucas zavrčal. Tak nahnevane, až som na mieste poskočila.
„ Nevyskakuj, mladý.“ oboril sa naňho ON.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár