„Ahoj, ja som.... Chodili sme spolu do základky pamätáš si ma?“
Toto bolo celý deň. Aspoň že takéto dni nebudú každý deň. Do toho tranzu som ešte upadla tak asi štyri krát. Kelly ma úplne ignorovala akoby som tam ani nebola a Lucas sa správal tak ako mi opísala Emily. Vždy sedel sám, vyhýbal sa svojím kamarátom, s nikým sa nerozprával a keď som okolo neho prešla ani sa na mňa nepozrel. To mi k nemu vôbec nepasovalo. Veď teta Elizabeth mi povedala, že som mu chýbala. Tak prečo je teraz taký nervózny keď okolo neho prejdem? Som mu až tak nepríjemná? Mám pocit že ma z duše nenávidí a berie ako otravný hmyz ktorý sa snaží ignorovať. Niekedy na mňa nepríjemne zazerá inokedy ma obchádza. Začína to byť pre mňa veľmi nepríjemné. Stále rozmýšľam či sa mu mám prihovoriť alebo mám čakať či sa on prihovorí mne. Tento pocit ma na smrť ubíja. Aj keď som ho veľmi veľa krát nezažila, stále ho pociťujem rovnako. Predtým sme s Lucasom boli veľmi dobrý kamaráti. Nechápem čo sa s nami stalo. Mohla ho takto zmeniť Kelly? Nie. Na to nechcem ani len pomyslieť. Nie, ona ho vôbec nezmenila. Nie je to jej vina čo z neho teraz je. On sa zmenil od základov.
Znova som sa dostala do toho tranzu. Lenže tentokrát bol taký reálnejší až som si myslela že sa mi všetko naozaj deje. Boli tam ľudia. A mŕtve telá ľudí ktorý tam zahynuli. A ďalší ľudia ktorý tam bojovali a ľudia čo pomaly umierali a veľmi trpeli. No najzvláštnejšie na tom je to, že všetko čo pociťovali oni som pociťovala aj ja. Niečo veľmi zvláštne sa tu deje a ja musím zistiť čo. Lenže ono sa mi to deje len v škole. Doma som úplne v pohode.
„ Ahoj teta Elizabeth! Už som doma.“ zdvorilo som sa pozdravila. Ale zbytočne pretože nikto nebol doma.
Cítila som sa veľmi zvláštne. Mala som pocit že ma niekto sleduje. Že na mňa neustále pozerá. Dalo by sa povedať zazerá. Hodila som si tašku do kúta obývačky a čo najrýchlejšie som prebehla celý dom, aby som uistila že v dome nik nie je. Lenže ten pocit sa čo raz viac stupňoval. Snažila som sa ho ignorovať, lenže odrazu som pocítila niečo teplé pri mojej tvári. Bolo to niečo ako dych. Hneď to zmizlo keď som počula ako sa otvára vonkajšia záhradná brána. Aj ten pocit že ma niekto sleduje veľmi rýchlo zmizol. Prišla teta Elizabeth so Sophie.
„Eve? Si doma?“
„Áno teta. Tu hore.“
„Dobre, zlatko. Bola som so Sophie na menšom nákupe.“
„ Dobre!“ skríkla som na celý dom.
„Aký si mala svoj prvý deň v škole?“ opýtala sa celá nedočkavá mojej odpovede.
„ Celkom dobre. Spoznala som nových ľudí a aj tých starých. Teta môžem sa ťa na niečo opýtať?“ opýtala som sa pre zmenu ja.
„ Nech sa páči Eve.“
„ Ehmm.... Pamätáš sa ako si mi spomínala tú večeru s Lucasom a jeho mamou?“
„ Áno Eve.“
„ Tak kedy to bolo?“ nedôverčivo som sa na ňu pozrela.
„ No vlastne pred tromi mesiacmi. Hh.“ teta vedela čo ju teraz čaká.
„ Kedy? Pred tromi mesiacmi? To myslíš vážne?“ opýtala som sa jej dosť neveriacky jej tvrdením.
„ No. Prepáč že som ti to nepovedala skôr.“ prosíkala sa teta.
„ To nevadí, to je v poriadku.“ zaklamala som. V živote treba aj zaklamať. Malá lož nikomu neuškodí.
„ Dobre. Poď si niečo zobrať pod zub.“ a znova zmena témy.
„ Dobre už idem.“ odpovedala som jej a bežala som dolu schodmi.
Zavolala mi Emily.
„Ahoj Eve. Nešla by si so mnou do kina? Na Láska ako trest? Prosííím!“ vrúcne ma prosila Emily.
„ Ahoj Emm. Rada s tebou pôjdem do kina. Zastav sa po mňa keď pôjdeš.“
„ Samozrejme Eve. Zastavím sa u teba tak okolo 19:30 dobre?“
„Okej môže byť. Tak zatiaľ.“
„Zatiaľ.“ odzdravila sa mi.
Vôbec sa mi do kina nechce. Ale ten film môže byť dobrý. Keď sa tak zamyslím, ja som nikdy nemala rada romantiku. Odkedy so späť v Glendale frčím na romantických filmoch a pomalých pesničkách. Kým som tak premýšľala nad všetkým zvláštnym, tak mi čas ubiehal ako voda. Ani som sa nenazdala a už bolo 19:00. Tak som sa rýchlo osprchovala, obliekla, učesala, nalíčila a Emily prišla presne na čas.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár