V náručí diablovho syna 1. časť

Každý z nás je na tomto svete preto, aby urobil niečo, čím ohúri svet. Ale čo dokážem ja? Taký Isaac Newton vymyslel zákon gravitácie, alebo taký Michael Jackson bol kráľ popu. Alebo si vezmeme Beatles. Všetci títo ľudia urobili dieru do sveta. Ja som len malomestské dievča, ktoré sníva o tom, že sa raz zaľúbi do toho pravého a budú šťastný až na vždy. Ale o tom sníva asi každé dievča. Možno aj kvôli tomu sa sťahujem späť do mojej rodnej krajiny - na Slovensko. Tu som sa narodila a žila som tu do mojich siedmich rokov. Slovenský jazyk som doteraz nezabudla, pretože sa Slovenčinou dorozumievam s otcom. On totiž Angličtinu nevie. Asi aj preto sa s mamou rozviedli. Ona totiž chcela žiť tu - v Anglicku- ale otec chcel žiť vždy na Slovensku. Takže podľa nich bolo jediné riešenie rozvod. Súd rozhodol že si ma vezme mama a otec si ma môže vziať raz do roka keďže je na Slovensku. Mama si našla nového spoločníka s ktorým chce byť do konca života, preto ju nechám žiť samú s Peterom. Peter je z Anglicka a tu sa aj zoznámili. Je to mladý tridsaťpäť ročný vdovec, ktorý má jedno dieťa. Aj to s ním nežije, pretože ho má jeho matka. Teraz už vlastne moja starká.
" Nella! Ak chceš aby ťa na letisko odviezol Peter, tak sa ponáhľaj!" zakričala na mňa mama z kuchyne. Toto mi bude chýbať. Vlastne, mi bude všetko chýbať. Aj moja podarená a nenormálne šialená najlepšia kamarátka Sophie.
" Ale Ellen. Nelly, nemusíš sa ponáhľať. Kľudne si porob, čo potrebuješ. Počkám ťa v aute." povedal Peter. Ako otec je perfektný. Som rada že niekoho takého má mama. Teším sa spolu s ňou. Myslím si, že aj otec by si mal niekoho nájsť. Ale stále tvrdí, že mu mama stačila. No ja si myslím, že taká žena do domácnosti by mu bodla. A vlastne teraz tam bude mať mňa.
" Ďakujem Peter!" zakričala som ja z izby.
" Nie je zač Nelly."
Tak som si ešte pofotila moju izbu a celý dom foťákom, ktorý som dostala na Vianoce od otca. Na poslednú fotku mi pózovali mama a Peter.
" Sýýýýr!" povedala som im a obaja sa zasmiali. Vtedy som ich cvakla. Láska je tak čarovná.
" Tak a môžeme ísť." povedala som a zobrala som si jeden z mojich kufrov do ruky. Vlastne posledný, pretože ostatné už dal Peter do auta.
" Áno, poďme." povedal Peter a mama sa rozplakala.
" Mami! Neplač!" povedala som jej a silno som ju objala.
" Petronela, prosím ťa, sľúb mi, že na seba budeš dávať veľký pozor." poprosila ma mama.
" Samozrejme že budem, mami. A nebudem tam sama. Bude tam so mnou otec." pripomenula som jej a vyslobodila som sa z objatia.
" Práve toho sa obávam." povedala. Po ich rozvode je medzi nimi akýsi "múr", ktorý sa nedá zničiť.
" Ale mami." povedala som jej a všetci sme sa zasmiali.
" No dobre, poďme už." povedala som Peterovi ešte zo smiechom.
" Tak dobre." povedal Peter. Do auta som nastupovala zo slzami v očiach. Všetko mi to bude chýbať. Moja škola, kamaráti, parky, obchody a všetko čo sa mi tu veľmi páči. Na toto všetko ostanú len krásne spomienky. Ktoré sa mi zo srdca nevymažú. Ešte posledný krát som si cestou pozrela moje prekrásne mesto. Vždy som rada pozerala cestou do školy na mesto. Z auta vyzerá tak rozprávkovo. To sa mi na tom tak veľmi páči.
" Budeš nám chýbať." prerušil ticho Peter. Vlastne som mu za to vďačná. Ak by som takto premýšľala ešte chvíľu, určite by som sa rozplakala.
" Aj vy mne. Veľmi!" povedala som mu a usmiala som sa. Úsmev mi, pochopiteľne, opätoval. A tak sme až na letisko šli znova potichu. Nikto sa ani neozval. Aj túto vec mám na Peterovi rada. Vie kedy sa má ozvať a kedy byť ticho. V túto chvíľu to perfektne odhadol.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu