V náručí diablovho syna 14. časť

Tak toto rozhodlo. Musím ho lepšie spoznať. A je mi jedno, čo na to povie otec alebo Tom.
" Poriadne sa ti páči, čo?" šťuchla ma do pleca a ja som sa mierne začervenala a prikývla som.
" Ale, ako si vravela, nikto s tým nesúhlasí. A povieš mi, prečo aj váš otec?" spomenula som si.
" No, vieš, určite si sa dopočula o tom, že nie sme normálna rodina. Otec si o tebe tiež trochu vypočul. Na nás číha na každom kroku veľké nebezpečenstvo. A otec sa práve toho obáva. Nechce zatiahnuť takého bezbranného človeka ako si ty, do tohto vojnového poľa. A ešte niečo. V Česku sú mafiáni, ktorý s nami posledné roky dosť bojujú. A otec tej rodiny prišiel na nápad, ako ten konflikt zažehnať. Oni majú dcéru v Benovom veku. A ak by sa s ňou dal Ben dokopy, všetko by bolo v poriadku. No, Ben s tým, pochopiteľne, nesúhlasil a teraz s tým už určite nebude súhlasiť." slová sa z nej znova valili.

Asi až po piatich sekundách mi došlo, čo nepovedala a doplnila som ju.
" A ak sa s ňou neožení, budú na vás ďalej útočiť. Je to tak?" opýtala som sa a ona náhle sklesla.
" Áno." takmer šepkala a potom sa zastavila a zahľadela sa mi rovno do očí.
" Ale ak si ju Ben vziať nechce, nebudeme ho do toho predsa nútiť! A ak si myslí, že bude šťastný s tebou, podľa mňa, by to mal otec akceptovať aj keď to prináša isté riziká.! mierne sa na mňa usmiala.
" Vieš, aj ja ho mám rada, aj keď sa poznáme krátko."
" Áno, všimla som si, že ste si padli do oka ešte včera v lietadle. No dnes ráno pred domom chcel na Tomáša skočiť a dolámať mu ruky." zasmiala sa.
" Vtedy, keď ťa tak ťahal do domu. Trvalo nám, kým sme ho upokojili. A keď sa ten škriatok ukázal u nás, veľmi som sa čudovala, že mu Ben nevrazil. Mne sa ešte ani raz nepodarilo ho takto ovládnuť. No a vidno, že ty máš naňho už teraz poriadny vplyv. No, veľmi trpí. A to ma neskutočne bolí." zosmutnela. Ja som sklopila zrak.

Trpí kvôli mne. A to nechcem.
Taylor si všimla, môj ubolený výraz tváre a pohladkala ma po ramene.
" Nelly, nezvaľuj to na seba! On je kvôli tebe šťastný! No, otec ho týmto mučí." znova sklesla a ja som ju objala.
" Kiežby som mu a aj sebe dokázala pomôcť." povedala som do jej ramena a zavzlykala som.
Vtom sa odo mňa odtiahla a zahľadela sa niekde za mňa. Otočila som sa. Boli sme pri tom jazere, ktoré mi spomínal Tomáš. No ona sa nepozerala na jazero, ale na osobu, ktorá pri ňom na tráve zmučene sedela. Jemne sa mi podlomili kolená, no dokázala som udržať rovnováhu.
" A toto prežíva zakaždým aj on, keď ťa vidí. Len sa vie perfektne ovládať." usmiala sa.
Ben tam sedel na svojej mikine a sledoval západ slnka. Občas si odtrhol kus trávy, jemne sa s ním hral, no o pár sekúnd ho nahnevane roztrhal a zvyšky odhodil do trávy. Povzdychla som si.
" Nelly, ak chceš, choď za ním." ozvala sa Taylor.
Zaváhala som. No potom som sa rozhodla, že mu nebudem spôsobovať ešte väčšiu bolesť.
" Ja myslím, že nie." otočila som sa. Znova som zaváhala.
Odísť? Neodísť? Odísť! Pohla som sa vpred, smerom k domu, no ešte som sa otočila.
" A Taylor! Ďakujem!" srdečne som sa usmiala.
Tak som šla domov a premýšľala som.

To sa o mňa všetci fakt až tak boja? Ale aj tak sa s ním lepšie spoznám. Inokedy. Len nerozumiem tomu, že som sa doňho takto bezhlavo zaľúbila. Možno to nebola náhoda. Možno je toto všetko napísané v knihe osudu. Možno mi je predurčené zomrieť po jeho boku. A aj on má rád mňa, ako Taylor povedala. Prekážky sú v živote nevyhnutná záležitosť. Musíme ich proste prejsť s úsmevom na perách a užívať si, pokiaľ neprídu ďalšie. Takže aj toto prejdeme a budeme raz spolu. Usmiala som sa nad tou predstavou.
" Čo si taká usmiata?" opýtal sa ma otec, keď som sa vyzúvala.
" Ale nič. Takže... čo si dáš na večeru?" opýtala som, aby som zakryla predošlú tému.
" Ja neviem. Čo by si chcela ty? Mohli by sme si objednať pizzu. Čo ty na to?" navrhol a ja som prikývla.
" To je skvelý nápad." usmiala som sa. Teraz sa mi vôbec nechcelo variť.
" Dobre. Idem zavolať." povedal a odpochodoval do kuchyne.
Ja som zatiaľ išla hore do izby a prezliekla som sa do kraťasiek a dala som si trochu staršie tričko na ramienka. Umyla som si ruky a zišla som dole.
" Pizza je tu do pätnástich minút." usmial sa otec keď sa pozrel na moje tričko.
" Toto tričko nosievala tvoja matka pred desiatimi rokmi. Veľmi jej slušalo. Tak ako tebe." povedal a aj ja som sa usmiala a poďakovala som mu za kompliment.
Tak sme šli zatiaľ sadnúť do obývačky. Akurát išli správy.
" Únosy pokračujú. A nie len únosy, ale aj vraždy. To, čo sa deje v malej dedinke menom Breznica pri Stropkove prekračuje všetky medze. Už sme sa potešili, keď to pred týždňom utíchlo, no všetko sa vracia do starých koľají. A teraz niečo zo športu..." ďalej som nepočúvala a dosť nahlas som si povzdychla. Ocko to- našťastie -nekomentoval.

O desať minút na to niekto zazvonil.
" Pôjdem ja." povedala som, ale on ma v tom predbehol.
" Ďakujem. Drobné si nechajte." povedal a zabuchol dvere. Pizze odniesol do kuchyne a ja som ho nasledovala. Vybrala som taniere a on zatiaľ otváral krabice. Zobral si kúsok na svoj tanier a s chuťou začal jesť. Aj ja som si zobrala.
" Hmm, sladká chuť domova." konštatovala som a on sa zasmial.
Keď sme dojedli, poumývala som taniere.
" Tak ja už asi pôjdem spať. Dobrú!" povedala som a objala som ho.
" Dobrú, dcérka."
Unavená som šla po schodoch rovno do kúpeľne. Urobila som si osobnú hygienu a hodila som sa na posteľ. Ani neviem, kedy som zaspala.



teraz trošku slabšie dúfam, že nevadí ale nemôže byť každá časť dokonalá!

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu