Toľko sa tu zmenilo! Kedysi tu bola aj hojdačka pre mňa a Tomyho. Spomínam si na niektoré zážitky späté s ním. No... veľa si ich nepamätám.
No, počkať! Ja už viem, prečo si naňho takmer vôbec nespomínam. Je to kvôli tej nehode, ktorú som NÁHODOU prežila.
*** (spomienka)
S bolesťou som sa na posteli pomrvila.
" Je nám ľúto pani Kalissová, ale vaša dcéra utrpela dočasnú stratu pamäte. Nepamätá si na nič, no časom sa jej to všetko bude vracať. Takže... sa jej snažte čo najviac pomôcť, rozpamätať sa." niekto prehovoril. Bola som totálne oťapená, takže som tie slová len ťažko vnímala, no predsa. Počula som pre mňa známe vzlyky, no nevedela som určiť, komu patria.
" Ďakujeme, pán doktor." rozplakala sa nejaká žena.
Ten hlas, tie vzlyky... Všetko mi je to známe a pri tom sa neviem rozpamätať! Akoby mi niekto vysal mozog alebo čo. Chcela som vedieť, kto to je a preto som otvorila oči. Najprv som videla len rozmazané svetlo nado mnou. No potom sa mi to zaostrilo.
Videla som troch ľudí a počula som vedľa seba pípanie prístrojov.
" Nelly! Ach bože! Ako som sa o teba bála!" pribehla ku mne tá žena. Zmätene som sa pozerala, ako mi zviera ruku.
" Kto ste?" zašepkala som a jej spadla z oka jedna slza.
" Nič si nepamätá, na to nezabúdajte a v žiadnom prípade nestrácajte nádej! Ona sa rozpamätá!" povedal muž v bielom plášti a milo sa na mňa usmial. Stál aj s ďalším mužom, ktorý na mňa upieral svoje vystrašené oči, pri dverách.
" Nelly, ja som tvoja matka. A tamto je tvoj otec." povedala a ukázala na toho muža, čo stál vedľa doktora. Silene sa na mňa usmial.
" Ak chceš, tak ti sem prinesieme nejaké albumy, aby ti to pomohlo, rozpamätať sa." prehovorila už s úsmevom.
*** (koniec spomienky)
Preto si veľa nepamätám. Mala som dočasnú stratu pamäte a bolo ťažké, na nič a na nikoho si nepamätať.
Táto autonehoda sa stala 13. júla 2008. Mama ma viezla autom tu na Slovensko. Mala som ísť na prázdniny k otcovi. Boli sme už pri Bratislave a vtedy do nás narazilo nejaké luxusné auto, v ktorom sa viezla rodina. Mama mi vravela, že pri tej nehode zomrela jedna žena. Ja som ležala v kóme dva týždne a celkovo som bola v nemocnici tri týždne. Mama neutrpela vážnejšie zranenia, len také menšie odreniny.
Ale späť k Tomášovi. Preto si naňho nepamätám veľa. Pretože som po tej nehode naňho zabudla a nikto mi ho nepripomenul. A až teraz sa mi pomaly všetko vracia.
Z môjho premýšľania a spomínania ma prebralo prichádzajúce čierne Audi.
" Ahoj, dcérka." pozdravil sa mi otec, keď auto automaticky zamykal.
" Ahoj, oci. Dnes si prišiel skôr?" opýtala som sa a pozrela som sa na hodinky. Presne pol šiestej. Zarazila som sa.
" Áno. Dnes nebolo až tak veľa práce, takže sme šli domov skôr. A.. skoro som zabudol. Mám ti odkázať od Toma, že si len pôjde zobrať veci a príde k nám." povedal a ja som sa zamračila.
" Veci?" opýtala som sa nechápavo a obaja sme vošli do domu.
" Áno. Dnes u nás ostáva spať a ráno spolu pôjdete do školy." povedal a zavesil si sako na vešiak.
" Aha.. Dobre. A... kde bude spať?" prebrala som sa zo šoku, keď som otvárala chladničku.
" No, môže spať v hosťovskej. Alebo mu chceš ustlať vo svojej izbe?" lišiacky sa zasmial a ja som sa naňho ponad chladničkové dvere pozrela.
" Nie, hosťovská mu stopercentne postačí." zaškerila som sa naňho a on sa zasmial.
" Hmm... Mimochodom, mala by si sa ísť prezliecť. Elegantne!" podotkol a ja som zavrela chladničku a oprela som sa o stôl. Jemne som sa zamračila.
" Prečo?" vyšlo zo mňa hystericky.
" No, do tej reštaurácie, kde dnes budeme večerať, ťa nepustia ak nie si elegantne oblečená." uzrejmil mi.
" Aha." povedala som potichu.
Ja a elegantné oblečenie... no, to k sebe vôbec nejde!
" A to tam fakt nemôžem ísť v rifliach a tričku?" opýtala som sa prosiacim pohľadom a on sa krátko zasmial.
" Obávam sa, že nie." pokrčil plecami.
" No tak dobre... Ale viac krát sa kvôli vám už nepremôžem!" povedala som a odpochodovala som hore. Počula som ešte zdola otcov smiech.
" Ale čo na seba?" opýtala som sa potichu, keď som otvorila skriňu.
Prehrabovala som sa v nej, až kým som na jej samom konci zbadala červená šaty po kolená a bez ramienok. Veľmi jednoduché, no zato elegantné. Hneď mi padli do oka. Tak som ich vybrala.
Dostala som ich na narodeniny mojich sedemnástych narodenín. Poslal mi ich otec.
Tak som si ich obliekla. Spomínam si, ako mi vtedy na oslave slušali. Každý mi ich chválil. No, ale stále sa cítim najlepšie v rifliach a rozťahanom tričku. Ale spravím otcovi radosť.
Vošla som do kúpeľne a vybrala som všetok potrebný mejkap. Dala som si špirálu, jemne ceruzku a slabo lesk na pery. Nebudem to predsa preháňať. Vlasy som si učesala a ofinu som si zopla na vrchu hlavy. Nalakovala som si vlasy a zišla som dole. Keď som bola v polke schodov, zazvonil zvonček. Otec už stál pri dverách, takže hneď aj otvoril. Tom vošiel dnu a vyvalil na mňa oči.
" Wow!" vydýchol a očividne si ma premeral.
" Prestáň!" zasmiala som sa, keď som zišla zo schodov. Okamžite sme sa objali.
" Vedel so, že ti tie šaty budú svedčať!" usmial sa otec a ja som sa od Toma odtiahla.
"Preto si mi ich aj kúpil." usmiala som sa a prešla som k nemu. On ma objal.
" Dobre, mali by sme ísť!" prehovoril otec.
" Fajn." odsunula som sa od neho a obula som si červené lesklé balerínky.
Otec mi ako pravý gentleman otvoril dvere. Až vtedy som si všimla, aký sú obaja fešný v tých oblekoch.
" No vy ste teda fešáci!" žmurkla som na nich a oni sa obaja zasmiali a Tomáš si jemne nadvihol golier saka.
" Si píš!" povedal a ja som ho chytila za lakeť. Otec sa usmial a všetci sme nastúpili do Audi. Ja s Tomášom dozadu a otec šoféroval- pochopiteľne .
ták a dodala som ti tvoju drogu @jajusqa123
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
jajusqa123
27. 4.apríla 2011 18:45
Dneska ešte dááj moju droguu
3
Prá dní už nevydržíím.. A to je najhoršie, že neviem koľko je to prá.. 1?? Akože zajtra už bude?? O.K.- S tým súhlasím!!
Napíš svoj komentár