" Nikdy neviete, čo sa môže stať. A mne ani nejde o mňa. Skôr o vás." zľakla som sa a sprudka zalapala po dychu. Fakt sa im môže hocičo stať.
" Nám sa nič nestane Nelly. Neboj sa." znova sa ma snažil upokojiť Tomáš.
" Tomy, veď máš len sedemnásť rokov. Ja nechcem aby si sa na niečom takomto podieľal. Môžeš si ublížiť." uvedomila som si. A prišla predstava pri ktorej ma striaslo.
V detstve sme spolu boli takmer stále. Naši rodičia boli najlepší kamaráti, takže u nás teoreticky bývali. Veľa sme si toho prežili, no nie na všetko sa pamätám.
" Nelly, ja mám osemnásť. Pomáham otcovi na policajnej stanici keďže je jej riaditeľ. a musím prevziať remeslo od otca. Aj ja budem policajtom, takže toto beriem ako brigádu. A mne sa nič nestane. To ti sľubujem." povedal a galantne mi pobozkal ruku. jemne som sa začervenala, no potom som sa spamätala.
" Aj tak sa o teba bojím." povedala som a tento krát som mu ja stisla dlaň. Fakt sa o neho bojím. Tomáš sa zasmial.
" Čo ti je smiešne?" opýtala som sa ľahostajne.
" Tvoj zbytočný strach." povedal a ja som mu pustila ruku. Dlaň mu spadla medzi predné sedadlá. keď si všimol, ako sa na jeho ruku pozerám, okamžite ju stiahol k sebe a položil na sedadlo vedľa seba.
" Nie je zbytočný." zahlásila som a otočila sa k prednému sklu. Počula som jeho " Csss."
" Oci, ako dlho ešte bude trvať cesta?" opýtala som sa ho a pozerala, ako intenzívne vníma cestu.
" Ešte dlho, dcérka. Mala by si si zatiaľ pospať. Ešte je noc." odpovedal a až vtedy sa na mňa pozrel. pousmial sa na sekundu a potom znova otočil zrak na cestu. Fakt bola tma. To som si všimla, až keď som si zívla.
" No dobre." pripustila som a zavrela oči.
Sedadlo bolo síce na spánok nepohodlné, no bola som taká unavená, že by som zaspala aj na zemi.
Zobudila som sa rozvalená na zadných sedadlách, prikrytá dekou. Tomáš spal na mojom mieste, na prednom sedadle.
" Oci? Prečo ja som na Tomášovom mieste a on je na mojom?" zašepkala som, aby som ho Toma nezobudila.
" Ne benzínke sme zastavili a Tomáš ťa preložil dozadu, aby si sa vyspala a prikryl ťa. On si sadol dopredu a zaspal tam. Je to dobrý chlapec." tiež zašepkal.
" No, to je, ocko." pripustila som.
" Ale vôbec sa nevyspí. Ja som aspoň trochu spala v lietadle a on kvôli mne absolvoval takú dlhú cestu a ešte sa k tomu ani nevyspí." dodala som sklesnuto.
" Má ťa rád. Myslím, že každý taký kamarát, ako je on, by to pre teba urobil, Nelka." doširoka sa usmial.
" Ako vždy, máš pravdu, ocko." tiež som sa usmiala a otočila hlavu k oknu. Krásne svietilo slnko. Prechádzali sme okolo nejakého starého domu. Vyzeral veľmi zaujímavo.
" Oci, ako dlho tu je už ten dom?" nedalo mi sa ho naň opýtať.
" Už niečo cez sto rokov. Ako malá si sa v ňom aj s Tomášom hrávala." povedal otec a aj on sa zahľadel na dom. Dokonca, sa mi zazdalo, že ním prešla triaška.
" Vážne?" opýtala som sa a naspäť som sa zahľadela na dom. Chcela som zistiť, prečo sa zatriasol.
" Áno. Radi ste tu chodievali. No, potom sa niečo prihodilo a vy ste tam odrazu už nechodili a snažili ste sa tomu miesto vyhýbať. Doteraz netuším prečo." potichu sa zasmial a Tomáš sa na sedadle pomrvil. Obaja sme sa naňho okamžite pozreli. Ocko sa však pozrel hneď pred seba, no moje oči sa od neho nevedeli odtrhnúť.
Ani som si vlastne poriadne nevšimla, aký je nádherný! A roztomilý ako malé dieťa. Je mi taký povedomí a pri tom taký vzdialený mojej pamäti.
Hnedé brčkavejšie vlasy, mu teraz neposlušne viali pod vplyvom slabého vánku spod otvoreného okna. Svalnaté ruky mal nehybne položené vedľa seba a silné nohy rozkročené. Zasmiala som sa. Veľmi ma zaujíma, kde sa tak perfektne opálil. Neskôr sa ho na to opýtam. No a tie bicepsy.... čo k tomu dodať? Asi len, že je neuveriteľný. Ale črty tváre má stále ako ten môj osemročný Tomy. Akurát, že je milý, je veľký gentleman, až prehnane zdvorilý a ako som už raz spomenula, prekrásny. No, stále to bude len môj Tomy z detstva.
Asi cítil na sebe môj pohľad, pretože sa najprv pomrvil a následne aj otvoril oči.
" Ahoj." pozdravila som ho z nevinným úsmevom na tvári.
" Och, ahoj!" odzdravil sa mi a pošúchal si oči, aby lepšie videl. Hneď ako skončil, sa na mňa zlato usmial.
" Ako si sa vyspala?" opýtal sa ešte stále z očarujúcim úsmevom.
" Myslím, že dobre. A čo ty? Vôbec si sa nevyspal, čo?" opýtala som sa a on mi zobral moju dlaň to tej svojej.
" Nie. Ja som spal v pohode. Len som sa pár krát zobudil na to, ako si kričala meno nejakého Bena." sklesol a ja som vyvalila oči.
" Ups." povedala som si sama pre seba.
" Takt?" opýtala som sa akože prekvapene. Neznášam, keď kričím zo sna. Ach.
" Áno. Povieš mi, kto to je?" opýtal sa a ja som sa snažila vybrať čo najsprávnejšie slová. Ako pomôcku som si hryzla do spodnej pery.
" No, spoznala som ho v lietadle." nakoniec som vyhrabala.
" Aha. Čiže by ste sa už asi nemali nikdy stretnúť, že?" odrazu bol šťastný a ja som ešte viac sklesla.
" Neboj sa." povedala som a pustila som mu ruku. On sa otočil k oknu a skúmal okolie.
Aj ja som sa pozrela von oknom. Prešli sme okolo nejakého bohatšieho domu. A pred ním bolo zaparkované čierne BMW- čko.
" Náhoda." zašepkala som si popod nos. V tom otec zaparkoval o dva domy ďalej. Tomáš vystúpil a galantne mi otvoril dvere. Tak som vystúpila a pozrela som sa smerom na ten dom a BMW- čko. Na strane šoféra sa otvorili dvere. Vystúpil z auta starší muž v obleku.
" Pre boha!" skoro som zakričala. Bol to ten istý muž, čo na letisku čakal na Bena. Otvoril dvere na zadnej časti auta. Najprv z neho vystúpila mladá slečna- blondína a za ňou ten najkrajší chalan na svete. Ben.
Úplne som zmeravela.
Vtedy ma zbadal. Aj on zmeravel. Asi päť sekúnd sa ani jeden z nás nepohol. Ani som sa nenadýchla. Ani len nezažmurkala.
" Nelly!" už na mňa kričal Tomáš. Obaja sme uhly pohľadom a pozreli sme na Toma.
" Ehm, prepáč, Tomy. Čo si chcel?" vykoktala som zo seba.
" Tak po prvé. kam ti mám dať kufre?"
" Daj ich len do domu." zajachtala som tak trochu sfetovaným hlasom.
Kútikom oka som sa pozrela na Bena. Stále tam stál bez pohnutia. Bol tak isto prekvapený tým čo vidí, ako ja. No ja som bola aj šťastná. S toho, že ho vidím, s toho že sme sa v lietadle nevideli posledný krát a ešte aj s toho, že ho teraz budem vídať každučký deň. Usmiala som sa nad touto predstavou.
" Nelly!" znova na mňa kričal Tomáš.
" Prepáč! A po druhé?" opýtala som sa ho, no z Bena som oči ani na stotinu sekundy nespustila.
" V žiadnom prípade sa s ním nesmieš stýkať! Rozumieš?" opýtal sa a vošiel mi do výhľadu.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
katuska8808
8. 2.febuára 2011 19:19
jeee... konečne!
Napíš svoj komentár