No dobre, radšej nič. Naozaj som si dnes uvedomila, že ja vlastne neviem čo tu robím. Nemyslím teraz túto stránku ale môj život. To je tá vec, ktorá mi bola daná pri tom ako ma "vycucli" z maminho brucha, alebo lepšie povedané vtedy, keď sa moji rodičia opili z vína a zažili vášnivú noc.
Neviem či to tak skutočne bolo, ale keďže SOM kto SOM, verím, že rodičia len žartovali. Inak si to neviem vysvetliť. Ako mi len bolo dobre v maminom brušku. Dostala som najesť, napiť, len som ležala a užívala si nič nerobenie. Cmúľala som si prst a..ja to vlastne ani neviem. Netuším odkiaľ by som to mohla vedieť, nepamätám si na to. Ale stavím sa, že tam bolo stokrát lepšie ako tu. Áno, áno, keci typu "Užívaj si! Život máš len jeden!", alebo "Ži kým si mladá, potom bude neskoro.", sú fajn, ale nie teraz, v mojej situácii. Verte, že keby ste mnou, tiež neskáčete po plafón a netancujete na stole. Keby mi aspoň raz niekto dokázal, že nie som taká nepotrebná a že pre tento svet viem spraviť aj niečo iné ako len kaziť veci.
Skúšala som sa prehryznúť a ísť ďalej s úsmevom na tvári, ale nejde to. Ja mám taký sugestívny pocit, že keď som z niečoho smutná, napr. pre chalana alebo iné podobné stvorenia, je to len akýsi "malý" žiaľ. Plačem len tak akože, veď mňa to vôbec netrápi.- Príde mi to tak, že život si myslí presne toto isté a preto mi toho naloží aby som náhodou neplakala zbytočne. Ako dnes. A včera.
Včera ma trápil chalan, dnes je to už niečo celkom iné, miliónkrát väčšie a ja neviem čo robiť. Naozaj mi to pripadá tak, že život sa mi smeje do ksichtu.
"Aha! Plače! Pozrite sa! A pre takú blbosť, no ja sa jej čudujem! No tak, ja jej dám! Plakať zbytočne. Kopnem jej šutre pod nohy, nech sa nenudí!"
Tak nejako takto si predstavujem môj život a jeho postoj ku mne. Samozrejme, on nevie rozprávať (teda aspoň myslím) ale keby vedel, určite by to povedal a spravil tak. Lebo ja sa naozaj nemôžem ani usmiať, pretože život to zoberie ako urážku a protiví sa mu to. A ani plakať nemôžem, lebo je to asi MALIČKOSŤ! Tak čo mám robiť? Čo mám na tomto blbom svete akože robiť? Veď nech spravím čokoľvek, je to zlé. Aj keď sa roztrhám na molekuly bude to zlé, pretože som sa roztrhla nerovnomerne!
Asi by ma mali zavrieť do blázinca. Tam by mi bolo najlepšie. Medzi svojimi, vymyslený svet, nadopovaný liekmi, nič by som nebrala vážne, bola by som najšťastnejší človek na svete. A viete čo by mi vôbec nechýbalo?- Môj predchádzajúci život. Ale vôbec. Žiť si v bielom oblečení, medzi bielymi stenami a matracmi, kde mi nikto nemôže ublížiť. Aspoň nie viac ako tu. Niekto si svoj vysnívaný dom predstavuje ako vilu na pobreží, ja ako steny vypchaté matracmi. Ako málo mi treba k šťastiu, však?
No nemyslite si, že vždy som mala takéto (pre vás) bezduché sny. Nie, ja som mala aj skutočné, pekné a reálne. Teda aspoň vtedy pre mňa boli. Dnes viem, že to bol omyl. Každý jeden sen, nech už to bolo čokoľvek.
Nezostáva mi nič iné, len si ľahnúť na posteľ a čakať na pánov v bielom...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zebystaleja
17. 3.marca 2010 20:19
Smutné, vážne...Kika, vieš, že ti chcem pomáhať, ale už ani neviem ako...asi nedostatkom kreativity, alebo ja neviem...Ja sa ti len snažím celý čas povedať, aby si svet nebrala len čierny. Ja viem, teraz by si ma najradšej zabila za tú vetu, ale fakt, sú tu farby a je ich veľa... tak prosím vyjdi z tieňa
2
vieš čo?tak ti poviem..nečítala som to dokonca asi len do polovice....ale ver tomu,že takýchto stavov ešte bude dosť...tak mysli na niečo pekné a časom to prejde....
Napíš svoj komentár