What doesn´t kill you, makes you stronger :)

Lucia odhodila posledné vydanie nemenovaného časopisu, zakryla si tvár dlaňami a vzdychla si. Práve dočítala ďalší príbeh plný emócií, radosti a samozrejme s happyendom. Veď také sú všetky príbehy. A žili šťastne až do smrti- typický koniec. Alebo keď už nejde o lásku, tak aspoň o iný dokonalý život. Lenže tu sme v realite a Lucia si to naplno uvedomovala každým dňom čoraz viac. Rodičia boli rozvedení, brat bol jedným z detí ulice, fajčil, pil, sprejoval a každý večer mal inú.

Keby si to aspoň tí rodičia uvedomovali a robili s tým niečo, ale oni boli až príliš podobní, čiže sa neoplatilo dúfať. Myšlienky ako "som jediná, ktorá toto všetko vidí?", alebo "čo je so všetkými?" boli doslova na dennom programe. Uzatvárala sa do seba. Myslela si- "No nemám ja najhorší život??"

Jedného dňa- takto sa predsa začína šťastne pokračovanie šťastných poviedok- pri ceste do školy natrafila na postaršieho pána sediaceho na lavičke. Bola síce inteligentná, ale školu občas zanedbávala, lebo si mierne naivne myslela, že si vystačí so svojimi vedomosťami. Prisadla si, lebo ju niečím priťahoval, no nie fyzicky.

"Dobrý deň" netrpezlivo sa ozvala. Pán nadvihol obočie a chvíľu nereagoval. Lucia sa nikdy nepýšila práve tichou povahou a začala sa mu sťažovať a rozprávala mu o svojom živote- takmer ako vo filme Forrest Gump. Tak veľmi sa nechcela podobať nejakým šťastným filmovým, alebo rozprávkovým postavám.

Po dlhom a unavujúcom rozprávaní sa konečne odmlčala. Veľmi ju prekvapilo, že pán sa rozosmial na celé kolo, napriek tomu, že doteraz pôsobil akoby niečoho takého nebol schopný.

"Aj keď sa ti to nezdá, pozeráš sa na svet úplne zo zlého uhlu. Všetci okolo teba by si mohli povedať, že majú ten najhorší život a vzdať sa. Ale to nie je umenie- priznať si porážku a sklopiť oči k zemi. Hrdo vystrč bradu a pokračuj. A čo že máš rozvedených rodičov? A čo že sú takí akí sú? A čo,že si tvoj brat žije takýmto štýlom? Tebe ešte nikto nepovedal, že rodinu si človek nevyberie? Tak buď borec a postav sa tomu. Nájdi si priateľov a bav sa, kým je čas. A ver mi, ja viem o čom hovorím, lebo som sa na svet pozeral podobne skepticky ako aj ty. Pozri ako som dopadol. Budem ti držať palce. A teraz šup šup do školy, práve tam ťa čakajú priatelia."

Dievča na neho pozeralo v nemom úžase, má ten pán pravdu? Mala by sa pozviechať zo zeme, aj keď jej život neustále podráža nohy.

Lebo ČO ŤA NEZABIJE,TO ŤA POSILNÍ

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu