I open up my head
Inside I find another person's mind
I'm gonna take this chance I've got
I'm underlying as we speak
Hiding my face among the weak
Some say the day is on the way...
30 Seconds to Mars – The Mission
Dobehol som! Vážne som to dokázal! Rozrazené dvere sa za mnou s ďalším tresknutím zatvárajú, rozhliadam sa po miestnosti plnej ľudí, niektorí si ma všímajú až teraz. Neviem, čo mám robiť. Ruka ma páli, akoby som ju držal v ohni, po prstoch mi stekajú kvapôčky krvi. Našťastie netrafila tepnu.
Ona. Martina. Pred chvíľou.
Stál som na chodníku a čakal, kým semafor preskočí na zelenú. Oproti bola moja firma, videl som z nej však len neónový nápis, ktorý slabo prerážal hmlou. Tá bola jednoducho všade. Ťahavá, kočovala z jedného konca mesta na druhý. Mrholilo. Hrešil som ako chorá vrana, stepoval v poltopánkach a každú piatu sekundu sa pozeral na hodinky v obave, že nestihnem jeden veľmi dôležitý konferenčný hovor s investormi. Tí mi robili zo života hotové peklo, hnali termíny, chceli výsledky, chceli kladné výsledky a tých bolo málo. Celú noc som nespal a pracoval na jednom ťažkom projekte. A ešte k tomu všetkému takéto psie počasie...!
To boli moje najväčšie starosti.
Dovtedy.
Hluk áut sa na chvíľu stiahol do úzadia. Začul som rýchle čľapkanie.
V druhej chvíli ma niekto schmatol za rameno a ťahal čo najďalej od cesty. Snažil som sa brániť, predsa len som kedysi vo voľnom čase chodieval do fitness centra a nejaké to bojové umenie som okúsil tiež, no nič nezaberalo, ani kričať som nemohol. Vlastne... skôr, než som sa tak rozhodol, môj únosca ma pustil. Čľapkanie ustalo a konečne som sa mohol nadýchnuť. Napadlo ma, že to bude nejaký prvoaprílový žartík jedného z kolegov. Dobre vedeli, že nenávidím žaby. Aj teraz sa mi tvár skrútila znechutením. Rýchlo som sa otočil, skôr než mi to nechutné stvorenie niekto vážne napchá za golier, no aké bolo moje prekvapenie, keď som sa z niekoľko centimetrovej vzdialenosti pozeral do tváre mojej malej susedy. Moje telo nestihlo prijať tento vnem a tak som dievča inštinktívne od seba odstrčil. Z rúk mi pritom vypadla kabela s projektom a prezentáciou. Znova som spustil salvu nadávok. A to som si povedal, že s nimi prestanem.
V pamäti som vylovil susedino meno, zatiaľ čo som si upravoval svoj najlepší oblek a prepaľoval ju pohľadom. „Martina...!“ - myklo jej hlavou, akoby bola niekde na míle vzdialená realite. Čert mi bol dlžen tejto malej vtierky. Čo som zase zabudol? Ha? Asi si pôjdem po práci pohovoriť s jej rodičmi. Horúčkovito som so sebou súhlasil. Presne to urobím, keď mi kvôli nej firma padne do kolien... Prečo musím mať ja tak neskonale otravných susedov?
„Počuj, ak ťa posiela tvoja mama, odkáž jej, že nemám teraz čas, ale spoločné priestory poumývam, keď sa vrátim,“ zdvíhal som rýchlo kabelu a utieral ju od vody. Rýchly pohľad na hodinky mi zvýšil tlak a chlad ma zamrazil až v chrbtici. Meškám, meškám, meškám! – znelo mi skandovane v hlave, už už som sa otáčal, no ona ma znova zastavila.
Čľap, čľap. Prestúpila z nohy na nohu.
Au! Dofrasa, tá má len stisk! Rameno mi horelo – iste aj vám niekedy priateľ robil indiánsky ohníček na zápästí, však? A čo ste zmohli? Bezmocne som sa k nej otočil. Tentoraz si môj výkrik našiel cestu z hrdla veľmi rýchlo. Vyvaľovala na mňa... beľmá – žiadne zreničky, žiadne dúhovky, no napriek tomu sa zdala byť duchom prítomnejšia, ako predtým.
Až vtedy som si ju prezrel dôkladnejšie. Na nohách mala čosi, čo boli kedysi iste veľmi chlpaté papuče a momentálne vydávali ten nepríjemný zvuk, pri ktorom mi behali po chrbte zimomriavky. Celá vyzerala, akoby len narýchlo vybehla z domu: krátke tričko, kraťasky, podkolienky, žiaden bledý make-up, čierne vlasy prilepené krížom cez tvár, cez tie prázdne oči, ktoré boli pravou príčinou toho, že vo mne stuhla krv.
Na chvíľu som zabudol na všetky konferenčné hovory sveta, kabelu som si zastrčil pod pazuchu a pre zmenu som jej ruky na plecia položil ja. Chcel som sa jej opýtať, či sa niečo nedeje u nich doma, alebo či náhodou niečo nezjedla, alebo či náhodou nešnupe nejakú neoverenú látku, no len čo sa moje ruky dotkli jej pliec, takmer sa mi podlomili nohy – ani neviem prečo.
Začínalo mi dochádzať, že niečo nebude s kostolným poriadkom a chcel som sa jej pustiť, ale bolo to akoby ste sa dotkli elektrického vedenia. Hlavou sa mi prehnali milióny obrazov za pár sekúnd, cítil som všetko, čo cítila ona, párkrát som videl jednu a tú istú tvár, chlapík v čiernom obleku s veľkým dáždnikom a rovnako prázdnym pohľadom na druhej strane cesty, čakajúci, kým nenaskočí zelená pre chodcov, trpezlivý výraz a pri jeho obrázku sa ma zmocňovala panika. Naše myšlienky sa bez problémov prelínali, len ťažko a čoraz neochotnejšie sa mi chcelo vracať sa do svojej menej chatotickej mysle. Vlastne mi to pipadalo čoraz menej podivnejšie. Veď... prečo nie? – zmocnila sa ma čudná ľahostajnosť.
Martina sa hýbala, hrabala sa mi v taške, nevnímal som ju, jediné, čo som zachytil, bolo, že mala znova oči, ako sa patrí, a to ma trochu upokojilo. Zvieral som jej plecia a chvíľu nevidel nič. Namiesto toho som cítil čosi na mojom ľavom predlaktí.
Chvíľu som lamentoval, čo ten čudný pocit znamená...
Bolesť, napovedali mi napokon myšlienky.
Aha – povedal som si obarene v čudnom vákuu a ignoroval ten aj všetky ostatné pocity. Dostal sa ku mne len záblesk muža na dlhom prechode, o ktorého sa trhá hmla... A ktorý už sa netváril tak pokojne.
Zrazu si strhla moje ruky zo svojich pliec a mňa sa zmocnila bolesť. Prezrel som si predlaktie plné pre mňa dovtedy neznámych, vyrytých znakov, ktorým rozumelo len niečo v zadnej časti mojej hlavy, niečo, čo naliehavo žiadalo, aby som sa dostavil na nejaké miesto. Aby som vstal, zabudol na svoj život a bežal zachrániť iné. Martina mi v kŕči chytila ruku a bolesť na okamih ustúpila. Dívala sa mi do očí, besná, zviera zahnané do kúta, jej skoro čierne oči sa znova rozplývali. Sklopil som pohľad k ruke. Na zápästí, presne v mieste, kde sa stretávali všetky žily, bolo vyryté jedno zrozumiteľné slovo. Zvedavo som sa na neho pozeral, kým vietor rozfukoval hmlu aj všetky moje veci po okolí. Na zápästí stálo Posol.
Pochopil som a ona ma pustila. Všimol som si to vtedy, keď sa všetky vnemy dostavili k svojmu pôvodnému vlastníkovi.
Skrútený v bolesti som sa pozrel na ňu... teda na miesto, kde pred chvíľou stála a môj druhý pohľad som venoval približujúcemu sa chlapovi, ktorý našťastie nemieril ku mne, ale k šialene utekajúcej postave, ktorá, ak som dobre videl, skočila do prúdu áut. Ďalej som sa nemohol dívať. Trúbenie, nárazy, piskľavý zvuk pneumatík brzdiacich na mokrej vozovke.
Dávala mi náskok, poslednú šancu. Musel som ju využiť.
Musel som ísť, kým sa mi ten chlap nezačne venovať. Chlap s bielymi, nebezpečnými očami. Naháňajúci mladé dievča s prázdnom v hlave, s rovnakým prázdnom, aké teraz nedovolí čiastočne myslieť ani mne, dievča s chlpatými papučami, ktoré pred pol hodinou spáchalo samovraždu na jednej z najfrekventovanejších ciest v meste.
Ona. Martina. Pred chvíľou.
Rozhliadam sa po neznámych tvárach, niektorí sa smejú, iní zarazene mlčia a premýšľajú, začína sa kričať jedno meno. Pozerám každému z nich do očí. Zreničky – áno, dúhovky – áno, ďalší. Nevnímam, keď ma niekto schmatne pod lakeť a ťahá z veľkej miestnosti – baru do nejakej spojovacej chodby. Po ceste sa mu pozriem do očí, zopakujem kontrolu a pokračujem ďalej. Musím zistiť, či medzi nimi nie sú Oni! Musím, musím, musím...!!!
Kučeravý chlapík, ktorý ma bez veľkej námahy odtiahol do chodbičky sa mi rýchlo prihovára. Stále sa mu pozerám do očí, áno, bojím sa, že namiesto tej živej zelenej tam zrazu nebude nič! Ako predtým. Och, bože môj, bože môj. Nevnímam, niečo vraví, nevnímam!
Ale zjavne som na mieste. Vystrčím pred seba svoje doškriabané predlaktie s Martininými odkazmi. Sledujem jeho oči, zreničky sa mu zúžia, nezmiznú! - zavrie prekvapené ústa, odbije mi ruku a v tom istom momente mnou už trasie, facká ma.
Neprekáža mi to, všetko je prijateľnejšie, ako to, čoho som bol ja a moja ruka svedkom - obeťou. Znova ma napína na vracanie, ako už niekoľkokrát za celý beh.
Keď chlapík vidí, že nič nepomáha, otvorí dvere do baru a na niekoho volá. Zosúvam sa po stene na zem. Myslím, že som bol tuhý skôr, ako som sa zadkom dotkol podlahy a volaný stihol vkročiť k nám.
---
---
---
---
Tak, za pokus mi to stojí Dúfam, že sa vám tento príbeh bude aspoň trochu pozdávať. Varovanie možných sklamaní - žiadni čarodejníci, žiadni upíri.
Komentáre prijímam s rovnakou vďačnosťou, či už s pozitívnymi ohlasmi, alebo s nejakými výtkami - práve preto to tu aj dávam.
Ďakujem za prečítanie!!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár