(Ne)chcem byť (ne)originálna

Pýtala som sa brata, čo ho napadne ako prvé, keď dočíta jeden kratučký príbeh.
Povedal, že som divná a nechal to tak.

Spýtala som sa to mamy.
Úplne vážne.
Opýtala sa ma, či sa mi ešte páči opičiť sa po priateľkách.

Sklamane som sa na ňu dívala. Odvtedy sedím celý deň pred notebookom a rozmýšľam, čím som im sakra podobná.

Matka vraví, že som tuctová.

Že takých ľudí ako ja je milión.


Keď som jej v ôsmich rokoch povedala, že raz napíšem knihu, povedala mi, že som originálna. Teraz jej to lezie na nervy. Vraj je nás veľa mladých v starom remesle.

Keď som jej oznámila v desiatich, že nenávidím hip-hop, povedala mi, že je rada. Teraz mi vraví, že chcem byť cool.

Keď som jej v jedenástich povedala, že sa na ňu nehnevám a vždy budem pri nej, povedala, že som poklad. Teraz sa pýta, čo od nej chcem. Že sme všetci rovnakí.

Keď som jej zahlásila, že v každom človeku je niečo dobré a neverím, že nie je, povedala, že som zlatá a naivná. Že takých ľudí nie je na svete veľa. Teraz mi ukazuje v novinách dievčatá, ktoré sú nezvestné.

Keď som jej hneď po prečítaní vytlačeného českého Twilightu povedala, že je to napísané dobre, ale na význame je celá tá kniha úplný brak, nebrala to ako pózerstvo. Teraz tvrdí, že je ten odpor voči tomu trápny...


Ja nechcem byť za každú cenu originál medzi všetkými.
Mne stačí, aby som bola jedinečná pre svoje okolie...


Viete, čo som vtedy chcela počuť ja od nej?
To, čo mi povedala babka...

Že vidí mňa.

Prešla som pred zrkadlom a uvidela seba.
Podobnú na nikoho.

Vnútri. A tam to ostane.

 Blog

25 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu