Ten nesmelí hlas mu bol povedomý tak sa otočil a uvidel mladého popa ktorí ho včera zdravil.
„Na čo ti je vedieť čo tam píše, keď vy Frankovia aj tak nerozumiete karune, pop?“ odbil ho Vlkina.
„Pýtam sa lebo som sa vždy zaujímal..“ odpovedal mu Lev. Vlkina sa postavil a uprel na popa vážny pohľad: „No to je pekné že sa zaujímaš ak si zvedaví pozri sa lepšie.“
Vlkina mu podal do ruky svoj meč aby si lepšie prehliadol nápis na čepeli.
Перуне, вми призывающих Тя..
„Znamená to v starom jazyku „Pеrune, vмi prizyvaiuzich Тia.“ oboznámil zvedavého kňaza Vlkina.
Netrvalo dlho a potom sa viac rozhovoril: „Je to prvý verš zo starej modlitby k nášmu bohu Perunovi.“
„Ako znie celá?“ spýtal sa Lev. Vlkina sa iba zasmial: „Neviem či jej porozumieš naše modlitby sú pre vás príliš zložité“
„No aj napriek tomu by som si ju rád vypočul.“ naliehal kňaz.
„No dobre ak to chceš. Tak počúvaj ako voláme na slávu bohom i predkom naším.“ odpovedal mu Vlkina a zarecitoval:
„Perúne!
Vyslyš vzývajúcich Ťa,
Slávny i Trojslávny buď!
Zdravia a hojnosti Roda
Dietkam Svarožím daj!
I ochranu Ducha
Dietkam Perúne prejav!
Rod presláviac,
spravuj všetko,
zhynula aby
Duchovná temnota!
Tak bolo,
tak je,
tak bude!“
Lev sa nad Vlkinovým zariekaním nadchol hľadiac na meč vo svojej ruke. Opýtal sa: „U nás v ríši si nemôže len tak hocikto dovoliť taký meč ty musíš byť tiež veľmi zámožný.“
„Nie nie som..“ odkašľal skromným hlasom Vlkina: „Toto je Svetlorez dedí sa z otca na syna a má viac liet než by si si myslel. Nevie sa kto ho skul. Môj dedo ho predal môjmu otcovi a ten ho zase predal mne aj z príbehom o meči. Vraj ho niekdajší môj predok našiel ešte v dávnych dobách pred mnohými svarožími kruhmi.“
„Rozprávaj.“
Vlkina sa rozhovoril: „Bolo to pred viac ako dvomi kruhmi života asi pred viac ako šesťtisíc tristo letami.....“
„Nemožné..Vtedy ani svet hádam nebol.“ začudoval sa Lev.
„Neprerušuj! Skade si nabral že svet je tu krátko?“ skáral ho bojovník keď chcel ďalej rozprávať Lev ho opäť prerušil:“Nuž od tej doby počítame stvorenie sveta.“
„Keby som ti hovoril pred koľkými letami vznikol Všehomir, nedokázal by si do toľko napočítať a teraz ma neprerušuj.“ naposledy ho Vlkina upozornil aby mohol ďalej porozprávať svoj príbeh: „Takže kde som to skončil?... Aha.. No bolo to pred viac ako šesťtisíc tristo letami. V tej dobe vypukla veľká vojna ďaleko na východe v zemi, o ktorej nemáte ani poňatia. Vojna trvala dlho medzi Slovanmi a rodmi, ktoré plienili našu krajinu Asov, pod kohortov draka. Viedol ich veľký vladár zvaný Ariman, podľa ktorého si tento ľud hovoril Arimovia. Boli to nebezpeční bojovníci zo žltou kožou. Ariman im nahovoril že ak silou potiahnu proti nám, že získajú slávu podobnú akú sme mali mi po tisíce liet. Tak vo vojnovej vrave potiahli na sever, dobiť našu krajinu. Proti nemu sa postavil jeden z našich kniežat Haruman. Vtedy jeden z mojich predkov, čo mal slávne meno, volal sa Slavčin, tento meč objavil v jednej hrobke neznámeho kniežaťa. Ďaleko na východ v rokline zvanej Mohylová roklina, kde bol tento meč skryty, musel Slavčin prejsť nebezpečnými skúškami aby ho získal. Potom čo získal Temnobijec, sa pridal k Harumanovmu vojsku, aby ochránil svoj národ a postavil sa Arimijskej hrozbe. S týmto mečom vybojoval Slavčin mnoho bitiek a mnoho raz stal po Harimanovom boku, dokonca aj v deň víťaznej bitky. Keď Slovania zvíťazili podpísala sa mierová dohoda, na pergamene, na jednom z vrcholov uprostred Arimie, ríše vládcu Arimana. Bol to slávny čas. Ariman zložil svoj meč pred nohami Harumana a zaviazal sa, že vystavajú veľký múr pozdĺž severných hraníc svojej ríše, aby viac jeho ľud zo zbraňou v ruke nevtrhol do zeme Asov zvanej Tartária. Ten múr sa dnes stiahne od mora na východe samotného Midgardu, cez zelené hory, až po púšte na odľahlom západe krajiny Arimov. Naši predkovia ho nazvali Kyj-Taj, Veľká Hradba. Vtedy keď naši predkovia zvíťazili sa volalo toto leto, letom Hviezdného chrámu. Odvtedy počítame leta v jednom s týchto známych letopočtov od uzavretia mieru v hviezdnom chráme.“
„Naozaj zaujímavé bojovník. Takže ten vek je v skutku začiatkom letopočtu od víťazstva. Myslel som si že tých tisíce rokov bolo od inej udalosti. Mohol by som o tom niečo napísať. Slúžil som ako kronikár v Regensburgu.“ pochválil sa Lev.
„Myslím, že si jeden s tých čo nepozná úplne, čo bolo v tej dobe ale že si zvedavý to si vážim.“ vyslovil bojovník na kňaza kompliment, až mu povedal: „Skús o tom napísať ale vedz že by si o tejto udalosti vedel, keby to neboli vaši popi, čo ničili poznatky starých vekov. Ak chceš napísať pravdu, dobre ju potom chráň, lebo môžu to byť vaši popi, ktorí sa ju pokúsia zamlčať.“
Vzápätí ako Vlkina dohovoril, Brisnec už sedel na koni a zhlboka nafúkol svoje prsia, aby zadul na roh. Dunivý zvuk sa rozozvučal po celom kraji. Naprieč kotlinami narážal do zalesnených svahov a skalnatých bral.
„No.. Pri Chorsovej palici, tuším už vyrážame. Brisnec už zatrúbil na odchod.“ mumlal si Vlkina, keď nasadal na koňa. Prehodil nohu cez trup svojho tátoša a z hlasným rinčaním svojej krúžkovej košele zasadol do sedla. Ešte sa naposledy opýtal: „Ešte neviem tvoje meno, pop.“
„Hovoria mi Otec Lev.“ predstavil sa kňaz. Vlkina mu odkázal: „Takže Lev. Lev, myslím, že ja sa ti už nemusím predstavovať moje meno som včera pred tebou vyslovil, keď som si ničil nervy pri tom drzáňovi.“
„Otcovi Petrovi?“ doplnil Lev bojovníka. Vlkina pohladil koňa až sa zamyslel: „Tak jeho si zapamätám.“
„Ak sa smiem spýtať, Vlkina.. Tak sa voláš že? Čo máte proti svätým mužom? Sú to hovorcovia boží.“
„Svätým mužom? Hah!“ hlasno sa Vlkina zasmial: „Myslíš si že niekedy nejaký boh potreboval za svojich hovorcov takýchto pôžitkárov? Nebuď naivný, otec Lev! Myslím, že oni nemajú na to aby hovorili za vyššie bytosti a hlavne za nejakých bohov!“
„Nie sú iní bohovia náš pán je len jeden on je všemohúci a vševedúci.“
„Možno je len jeden pán.“ povedal Vlkina: „Ale nieje jediným bohom a mi pána nepotrebujeme. Máme predsa bohov, predkov našich a keď už je takým vševedúcim a všemohúcim, ako ho ty chváliš, Lev, odpovedz mi prečo potrebuje hovorcov a práve z rodu Frankov, zvlášť takých naničhodníkov?
Lev sa iba zamyslel a ďalej už nevedel odpovedať. Vlkina už len naposledy dodal: „Tak. Nemáš mi na to čo povedať. Teraz ti určite vŕta hlavou, prečo vlastne toto všetko? Myslím si, že ty si úplne iný ako sú tvoji spoločníci na čele z arcibiskupom a pápežom, ktorý sa pasuje do úlohy neobmedzenej božskej moci. Máš vlastnú hlavu, Lev a narozdiel od nich ju sám používaš. Si bližšie k Slovanovi ako k Frankovi. Drž sa toho, pop. To je všetko čo som ti chcel povedať. Teraz musím isť vojna volá.“
Vlkina sa rozlúčil a pohnal koňa v slabinách. Rýchlim cvalom sa zaradil k zvyšku vojska a stratil sa v lese kopiji medzi ostatnými jazdcami.
Pred kostolom tiež stal otec Peter a pohľadom vyprevádzal pochodujúce šíky vojakov. Na koni sa k nemu dovalil arcibiskup: „Kde je otec Lev?“ spýtal sa.
„Neviem, vaša svätosť. Povedal, že ide žehnať naším vojakom. Ale je už dlho preč.“ odpovedal neisto kňaz.
Adalram sa poškriabal za uchom. Hľadiac na šíky s kyslím výrazom lamentoval: „Len či sa nedal do krížku z nejakým s tých pochodujucích pohanov. Sám Lucifer nám bol dlžný aby sme v Kristovom mene bojovali práve po ich boku...“
Arcibiskup sa zo sedla koňa vykláňal na Petra, až mu na tvári bolo vidno suchý výraz. Pred tým než sa rozhodol vyraziť sa chcel obrátiť na kňaza z dôležitou žiadosťou: „Otec Peter! Si mojou predĺženou rukou v Nitrave. To čo uvidíš alebo budeš počuť tu budem počuť aj ja. To čo bude v mojej moci spraviť to spravíš aj ty v Nitrave. Blažení sú tí čo sa boja pána a slúžia mu. Stádo musí mať pastiera a Levovi by sa ovce roztratili. Tí čo slúžia pánovi sa dočkajú veľkých zásluh, tak dúfam, že nesklameš.“
„Vaša svätosť, Kristus boh je môj pán a budem mu verne slúžiť. Čo poviete vy to chce pán.“
„Výborne, otec Peter. Pán ťa za to musí milovať.“ arcibiskup prežehnal kňaza a odcválal na koni.
Vojsko pochodovalo z mesta cez južnú bránu. Na jeho čele hrdo cválal Pribina, ktorého hneď za nim nasledovali Žeska zo Silizom a Krmčinom. Brisnec dul na roh, vďaka ktorému sa celím nitrianským vojskom prehnala neprekonateľne odvážna nálada. Stráže na vežiach sa dívali pod seba, kde cez bránu ako nekonečná rieka sa prelínali lesklé prilbice a prápory. Hroty sa týčili k nebesiam. Niektorí upierajúc pohľady na svoje vysoké kopije mali pocit ako by na ich hrotoch niesli samotné mraky. Nepremožiteľne vyzeral pás z nitrianských bojovníkov, ktorých kroky hrmeli ako Hromovlad. Dokonca aj Franskí vojaci, ktorí zvyčajne bojovali len pre skromný žold sa vedeli nadchnúť nad silou týchto mužov, lebo už dávno nepoznali, čo je to bojovať za rod a svoju zem. Frankovia už bojovali iba pre blaho svojich pánov za hrsť zlatých. Čo boli oni v porovnaní Slovanských vojakov, na to nechceli ani pomyslieť a iba pochodovali sústavne z blízkosti miesta, kde zložili táborisko. Vyrazili z Ľudovítom na čele, sprevádzaného Adalramom po pravici, až sa ďalej od mesta zliali ako dve bystriny do jedného veľkého zástupu ozbrojencov. Takú armádu Nitrava už dlho nepamätala. Bolo ich tisíce. Medzi nimi aj Pribinoví najlepší. Vzadu vyrazil aj Živen, ktorého zase nasledovali Bogan, Zlatožizň a Valmir. Boli podarenou štvorkou. Pred ďalšími mužmi viac vpredu cválali Vlkina z Trebicom, Vitemirom a Skrbeľom . K výprave na žiadosť kniežaťa sa pridali aj Chotemir, Zemin a samozrejme mohutný Unšat zo svojim ozrutným kyjakom. Muži pochodovali, alebo sa nechali niesť na koňoch v takom počte, že sa zdalo akoby pochodujúce vojsko nemalo konca. Prví vojaci na čele armády sa už skoro strácali za obzorom a ďalší ešte len z mesta cez brány vychádzali akoby zástupy nemali konca. Nitrianských sa dalo počítať vo veľkom počte, asi desať až pätnásť tisíc, zatiaľ čo Frankov mohlo byť dvojnásobne viac. Ale u Slovanov nešlo o počet vojakov ale o ich bojové schopnosti. Pochodovali tam lukostrelci kopijníci, rôzni pešiaci vyzbrojení buď mečmi, štítmi, sekerami a dokonca aj jazdci. U Frankov to bolo rovnako, len bolo málo mužov čo vlastnili svoj meč. Nitrianci mali zväčša na sebe kožené, krúžkové alebo šupinové zbroje. Frankovia boli podobne odetí, no nedokázali vyjadriť úžas nad umeleckým spracovaním Slovanských brnení a prilbíc, aj keď sa tiež nemuseli hanbiť za krásne zdobenie svojej výstroje. Armády sa pomaly pri pochode spojili do jedného tiahnúceho sa radu, smerujúceho preč od mesta. Vyzerali ako jedna obrovská saň čo sa plazí ďaleko na juh a jej jedinou korisťou, na ktorej bude hodovať budú Bulhari.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár