Po pár minútach mi mama začne vysvetľovať:
"Vieš, my sme to lietadlo nakoniec nestihli. Síce bol aj druhý let, ale to by sme museli čakať 2 hodiny."
"Počuli sme o havárii." hovorí otec.
"Áno, aj ja. Babka ma zavolala, keď to išlo v telke. Som veľmi rád, že ste ten let nestihli!" hovorím, stále s plačom.
"S kým sa tam rozprávaš?" kričí na mňa babka.
"Poď sem, babi! Rýchlo!"
"Čakaj, utieram riad."
"Riad teraz nie je dôležitý! poď sem!"
"Idem, Idem."
"Pre Boha! Vy žijete! Poďte ku mne, nech vás objímem!"
"Ale mami, neplač už aj ty" hovorí so smiechom otec.
"Akurát že, batožiny sú v troskách lietadla." podotýka mama.
"Kašľať na batožiny! Hlavne že žijete! Prepáčte mi, že som robil drahoty za to, že ideme do Chorvátska. Už nikdy, sľubujem že nikdy to neurobím!"
Babka nás pozýva na večeru. Ako vždy, zase urobila guláš. Prišiel som a stále mi tiekli slzy z očí. Slzy šťastia. Babka nám povedala, že sa za rodičov dokonca modlila, aj keď si myslela, že už je neskoro.
"Dobre, už na to nemyslite, sme tu a živí, nie v mŕtvi v tých troskách." ukludňuje nás otec.
"Ale ja to nechápem. Ako to, že v novinách povedali, že odleteli všetci cestujúci, ktorí odletieť mali? Ako je to možné?" pýtam sa rodičov.
"No, vlastne, my sme let nezmeškali. My sme letenky predali takému zúfalému mladému páriku, ktorý tam blúdil a pýtali si od každého letenky, že oni im zaplatia aj dvojnásobok. My sme sa s mamou porozprávali a rozhodli sme sa, že im tie letenky predáme, dokonca aj za normálnu cenu. A pri vstupe do lietadla iba počítajú cestujúcich, nekontrolujú mená." vysvetlil mi otec.
"Dobrú noc," povedala mama, keď som išiel do svojej izby konečne spať "dobre sa vyspi, zajtra skoro vstávame."
Stále rozmýšľam, či to nie je len sen. Nie, všetko to bola pravda.
"Vstávaj, vyrážame" zobúdza ma otec.
"Čo?? Kam??" pýtam sa ho. Nasleduje debata mňa a otca.
"Predsa do Tunisu. Ide sa."
"Nie oci, prosím nie. Stále sa spamätávam zo včerajška. Prosím, nepoďme. Nemôžem. Fakt."
"Ale Jack, musíš. To je náš darček pre teba, zajtra máš meniny."
"Ja viem, ale aj tak. Môj najväčší darček je, že ste živí."
"Ľúbim Ťa, synček. Takže naozaj nechceš ísť? Predstav si každý deň rozvalený na pláži, hocikedy si môžeš zájsť do mora."
"Nie. Prepáč oci, ale fakt ma to veľmi neláka."
"Dobre synček, nevadí. Nechám Ťa ešte spať?"
"Mohol by si, ďakujem."
"Takže, Jack nechce ísť. Nebudeme ho nútiť." hovorí otec mame.
"Aj som si myslela, že nebude chcieť ísť. Nevadí. Ešte spí?"
"Hej hej, povedal mi, že by som ho mohol ešte chvíľku nechať spať."
"Takže máme nejaký čas pre seba. Len my dvaja."
"Jasné zlatko. Poďme do spáľne."
"Oci? Mami? Kde ste?" kričím na nich o 5 minút neskôr.
"Počkaj Jack, hneď sme tam."
Tak tam sedím, čakám. Čakám už 10 minút. Dobre, ešte počkám. Ale 30 minút sa mi zdá už veľa.
"Halóó??"
"Ešte chvíľku Jack, prosím."
"Dobre, ale pohnite si, som hladný."
"Tak si urob chleba. Ráno som kúpil čerstvý. Maslo máme a keď budeš chcieť je tam aj šunka, saláma aj syr."
"Ja radšej počkám."
"Sprav si sám! Pre Boha, máš už 14 rokov, jedlo si sám spraviť snáď vieš!"
"No dobre."
2 hodiny po obede:
"Mami, môžem ísť von?" spýtal som sa.
"Spýtaj sa ocina. Vieš, že minule, keď som Ťa pustila, tak sa hneval."
"Ale mami, on ma nepustí. Prosím."
"Spýtaj sa ocina. Fakt."
"To sa ani pýtať nemusím..."
"Tak sa nepýtaj."
"Oci, môžem ísť von?" zase som sa spýtal, tentokrát otca.
"Spýtaj sa maminy."
"Bože, tá ma poslala za tebou."
"Nie, nemôžeš."
"Prečo?"
"Potrebujem tvoju pomoc."
"S čím?"
"Pokazila sa nám telka."
"Ako to už len ty chceš opraviť?"
"Nepodceňuj ma!"
"Nedovolil mi." povedal som mame.
"Dobre si vedel, že ti nedovolí."
"Áno mami, lebo ho poznám."
"A máš už domáce na zajtra?"
"Prestaň. Veď máme prázdniny."
"Aha, fakt. Počuj, pôjdeme aspoň do Chorvátska. Dobre?"
"Nie, mami. Ja nechcem fakt nikam ísť."
"Myslela som tým bez teba. Ty zostaneš doma. S babkou."
No zbohom. To som zvedavý, čo sa rodičom stane tentoraz.
KONIEC
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár