Myslel som, že som kresťan, že verím, že Ježiš umrel na kríži aj za mňa. Nepovažoval som sa za zlého, dokonca som si občas myslel, že som lepší než ostatní.
Od detstva som bol typ človeka, ktorý chcel všetko komandovať a hovoriť druhým, čo treba a čo majú robiť. To sa však zmenilo na druhom stupni základnej školy. Nikdy som sa nevedel brániť a ani vtedy nie. Okolo mňa sa vytvorila skupinka chlapcov, ktorí si asi potrebovali niečo dokázať, až neskôr som si uvedomil, že možno boli rovnako smutní ako ja, keď nie ešte viac. A šikana bol spôsob, ako vyplniť to, čo im v ich životoch chýbalo. Najskôr to však bol Ježiš.
Začal som sa cítiť ešte menejcennejšie ako dovtedy, odvšadiaľ som počúval len posmešky a žiadneho skutočného kamaráta som nemal. Hovorí sa, že deti sú kruté, môžem to len potvrdiť. No čím viac som bol sám, tým viac mi v srdci niečo kričalo, volalo na mňa. Vždy, keď mi bolo najhoršie, keď som už nevládal, volal som na Boha, aby mi pomohol.
Rok po svojej konfirmácii (som evanjelik) som začal slúžiť. Zavolali ma aj s piatimi ďalšími, vtedy ešte dorasťákmi (s ktorých som dobre poznal len jedného) do dorastového tímu. Totiž, na mojom pokonfirmačnom dorastovo-mládežníckom tábore, ktorý bol vlastne mojím prvým poriadnym táborom, som pomáhal pri technike a ovládal projekciu. Vraj som sa osvedčil, a tak ma zavolali, sám ani presne neviem, ako to v skutočnosti bolo. Teraz viem, že to bol On, kto ma tam dostal, kto ma tam „umiestnil“. Mal plán a som rád, že to urobil. Som rád.
Aby som povedal pravdu, vtedy som to ešte nerobil tak úplne pre Neho. Mojim najväčším motívom bolo najskôr nebyť sám. Byť na očiach v kruhu ľudí, ktorí sa ku mne nechovajú neúctivo, ktorí ma majú úprimne radi a neponižujú ma. Bola to však moja pýcha. Vtedy by som tvrdil, že nie, že toto určite nebolo mojou motiváciou, ale bolo.
Postupne sa však začalo diať čosi, o čom som nikdy predtým ani len nesníval. Z nášho tímu sa po dvoch rokoch stala rodina. Našiel som miesto, kde som sa nikdy necítil zle a celý týždeň som sa nevedel dočkať piatka, kedy ich opäť stretnem.
Žil som, ale nebol to Boh, kto viedol môj život, bol som to ja, kto šiel a robil. No Ježiš stál stále vedľa mňa, otváral dvere a navádzal ma. Nevravím, že som v neho neveril. Veril a skutočne, problém bol v tom, že to nie On, ale ja som stále držal opraty nad mojim životom. Problém bol ten, že som mu ich ešte stále nepredal. Ježiš bol pri mne, delil nás už len posledný krok, odovzdať mu všetko.
Potom prišli Kecy 2010. Myslel som, že to bude tábor ako každý iný, ale nebol. Teraz nehovorím o nabitom programe, o kurzoch angličtiny, o Američanoch. Všetko to bolo úžasné. No Boh ma tam priviedol kvôli niečomu inému.
Môj Yellow team - Kecy 2010
V predposledný večer campu sa po hlavnom večernom programe konal tzv. prayer walk. Ako som tak prechádzal stanovišťami. Začal som si uvedomovať ako ďaleko som od Boha i napriek všetkému bol. V ten večer som ho konečne prijal. Skutočne prijal.
Na prvom stanovišti bolo našou úlohou vyfarbiť strom a dopísať doň mená ľudí, na ktorých nám záležalo. Na ďalšom stanovišti sme mali s plastelíny vytvoriť niečo, čo nás charakterizuje. Už si presne nepamätám, čo to bolo, ale teraz by som stopercentne vymodeloval niečo úplne iné. Potom nasledovalo čosi, kde som sa začal lámať. Mali sme si napísať list. Bolo toho toľko, čo som si „chcel už dlho povedať“. A nakoniec prišlo čosi, čo zmenilo všetko. Na predposlednom stanovišti bolo našou úlohou vziať kameň, napísať naň meno človeka, ktorému chceme alebo potrebujeme odpustiť a potom kameň hodiť do lesa. Všade naokolo bola tma a jediným zdrojom svetla bolo zopár nestabilne blikajúcich plamienkov na takmer vyhorených čajových sviečkach. Urobil som to. Vtedy som pochopil o čom je Boží príbeh. Možno sa to bude zdať infantilné alebo neoriginálne, no nič iné sa povedať nedá. Boh je láska, je milosť, je odpustenie, je rodina. To som vtedy pochopil a prvý raz vo svojom živote som si uvedomil, čo vlastne Boh vykonal, keď svojho jediného Syna poslal na kríž, aby trpel a vzal na seba hriech. Vzal ho, aby hriech umrel a bol už len život. Tento život bol Jeho Syn a každý kto verí v Neho, získa život. A to jedine vierou, pravou a úprimnou, ktorá mi dovtedy chýbala.
Keď môj prayer walk skončil, plakal som asi hodinu, sedel som na hojdačke nad priepasťou a ďakoval Bohu. Prosil som Ho o to, aby mi ukázal čo chce, čo so mnou zamýšľa. V mobile som mal v tom čase mobilnú Bibliu. Zapol som si ju. Displej sa najprv jasne rozsvietil, po chvíľke biely priestor zaplnil text. A napísane tam bolo:
„18 Keď Ježiš išiel popri Galilejskom mori, uvidel dvoch bratov: Šimona, ktorý sa volal Peter, a jeho brata Ondreja, ako hádzali siete do mora. Boli totiž rybári. 19 Zavolal ich: Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí. 20 Obaja hneď nechali siete a nasledovali ho.“ (Mt 4, 18-20)
Až tento rok som si konečne uvedomil, čo to vlastne znamená a prečo to tam bolo.
Život s Kristom pre mňa znamená slobodu, lásku, istotu, pokoj, milosť a odpustenie. Nasledovať Ho však nie je prechádzka ružovým sadom. Čím viac sa snažím hľadieť naňho, tým viac sa diabol pokúša dostať ma od Neho. Či už vo formách blúdivých myšlienok, hriechu, pocitu viny, menejcennosti alebo namyslenosti a pocitu nadradenosti. Priznám sa, že občas mi hlavou bežia aj hlúpe myšlienky absurdity viery. Diabol si nedá pokoja. Nechce, aby sme si slobodne vybrali Ježiša. Ja som si Ho vybral. Dal som mu do rúk opraty a nechal ho, aby ma viedol. Áno, stáva sa, že sa vzpieram, že sa bojím, váham, ale nakoniec sa nejako do toho vždy dostanem a urobím to.
Život kresťana – nasledovníka Ježiša Krista, nie je ľahký, ale stojí za to. Naša odmena je v nebesiach.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár