Počas mojich troch rokov v bani a siedmich rokov v cementárni, môžem bezpečne povedať, že som bol známy ako tvrdo pracujúci. Vyhýbal som sa barom, bol som uzavretý do seba. Každý, kto pozná Boundary Dam Road, vie, ako sme s mojím nebohým otcom vysekali v lesoch nádherné miesto. Všetky moje ciele, ktoré som mal pri svojom príchode, boli dosiahnuté, okrem jedného… Nenechali ma na pokoji.
Behom pár mesiacov po mojom príchode prišli do banského úradu FBI a snažili sa, aby ma z práce vyhodili. V tom čase som pracoval v elektrotechnickom oddelení a môj predák, našťastie, mal voči federálom hlbokú a pretrvávajúcu nechuť. Sekretárka ho o situácii informovala. Ak by vládni hrdlorezovia rozprávali miesto sekretárky s manažérom, prišiel by som o prácu.
Táto kampaň obťažovania a zastrašovania začala kvôli môjmu zapojeniu sa do hnutia daňového protestu od doby, keď som mal 15-20 rokov. Vláda šla po mne tak tvrdo, že pri jednom incidente v Arizone, keď som mal 18 rokov, po mne agenti IRS strieľali za nič viac, než za porušenie daňovej povinnosti.
Ako dvadsaťročný som opustil Arizonu i daňové protesty. Neodišiel som zo strachu pred iRS či kvôli podvoleniu sa ich tyranii, avšak preto, že som bol úplne znechutený americkým ľudom. Zastával som rovnaký názor ako dnes, že náš ľud sa stal najzbabelejším, najbojazlivejším nepodarkom, aký kedy existoval na tvári tejto planéty.
Dúfal som, že v štáte Washington začnem nový život, ale vládnuce sily mali so mnou iné plány. Keď som sa dozvedel o ich značne nelegálnom pokuse nechať ma vyhodiť z práce, napísal som ich úradu v Seattli list a povedal im: „Nebudem to viac tolerovať, nechajte ma na pokoji, alebo odpoviem takým spôsobom, ktorý bude pre istých agentov veľmi bolestivý.“
Po tomto liste ma postupne začali nechávať na pokoji.
Onedlho som sa usadil, oženil, čistil svoju pôdu a čítal. Čítanie sa stalo mojou vášňou. Čítal som zväzok za zväzkom ohľadom tém zapodievajúcich sa dejinami, politikou a ekonomikou. Obzvlášť ma zaujalo Spenglerovo dielo Decline of the West (Úpadok Západu) a dielo Which Way Western Man? (Kadiaľ, západný človeče?) Taktiež som si predplácal početné periodiká týkajúce sa súčasných amerických problémov, obzvlášť tie, ktoré sa zaoberali neustále postupujúcim úpadkom bielej Ameriky.
Moje poznanie dávnej európskej histórie prebudilo nespravodlivo potláčanú emóciu pochovanú hlboko v mojej duši, emóciu rasovej pýchy a povedomia.
Čím silnejšia bola moja láska k môjmu ľudu, tým hlbšou sa stávala moja nenávisť voči tým, ktorí moju rasu, moje dedičstvo ničili a zatemňovali budúcnosť mojich detí.
V čase, keď som získal svojho syna, zistil som, že biela Amerika, vlastne celá moja rasa, smeruje k zničeniu, pokiaľ nepovstanú bieli muži a nezvrátia tento smer. Čím viac som svojho syna miloval, tým viac som zisťoval, že pokiaľ sa veci radikálne nezmenia, než bude v mojom veku, bude cudzincom na svojej vlastnej pôde, blonďavý, modrooký Árijec v krajine obývanej prevažne Mexičanmi, mulatmi, černochmi a Aziatmi. Deň za dňom temnela jeho budúcnosť.
Dozvedel som sa, že k tomuto nedošlo náhodou, že v tomto národe existuje malá, súdržná skupina votrelcov, dňom i nocou pracujúca na tom, aby sa tak stalo. Dozvedel som sa, že títo prznitelia kultúry držia v železnom zovretí obe hlavné politické strany, Kongress, média, vydavateľstvá a väčšinu hlavných kresťanských denominácií v tomto národe, aj keď títo votrelci vyznávajú náboženstvo, ktoré je diametrálne v protiklade ku kresťanstvu.
Sú to tí istí ľudia, pred ktorými sa nás pokúšal varovať niekdajší senátor William J. Fulbright a nebohý generál Brown. Henry Ford a Charles Lindberg sa nás taktiež neúspešne snažili varovať. Ak by sme boli ostražitejší, budúcnosť môjho syna by nebola taká temná a pochmúrna.
Nemal som tak inú voľbu. Musel som povstať ako biely muž a bojovať…
V poslednom roku sa vyvíjala tajná vojna medzi režimom vo Washingtone a neustále rastúcim množstvom bielych ľudí, ktorí sú odhodlaní získať späť to, čo naši predkovia objavovali, preskúmavali, dobýjali, osídľovali, budovali a za čo zomierali.
FBI bola schopná udržiavať túto vojnu v tajnosti len preto, že až doteraz sme nerobili nič iné, ako rástli v počte a pripravovali sa. Vláda sa však zdá byť odhodlaná pretlačiť túto otázku, a tak sme nemali inú možnosť, ako povstať a bojovať. Sláva víťazstvu!
V tomto bode by som chcel adresovať množstvo lží, ktoré federáli vykladajú o Gary Lee Yarbroughovi a o mne.
Gary žiadnych agentov nedostal „do pasce“. Celé týždne pred týmto incidentom Garyho obťažovali, sledujúc ho všade, kam šiel, dokonca i do nemocnice pri návšteve jeho ťažko chorej dcéry. V deň tejto mýtickej pasce bol Gary na svojom pozemku, keď uvidel nákladiak lesnej správy, idúc skrze jeho majetok v zjavnom nerešpektovaní početných tabúľ zakazujúcich prechod, nachádzajúich sa na jeho pozemku. Volal na nákladiak, aby zastavil, no ten pokračoval v jazde k jeho domu, až kým nenarazil a nezničil bránu. V tomto okamihu Gary vystrelil do vzduchu pár varovných výstrelov a nákladiak odišiel. Takáto bola tá veľká pasca…
Noviny dnes uvádzajú, že Gary nielenže chytil do pasce troch agentov, ale že troch z nich i zasiahol. Gary v tom čase nevedel ani to, že ide o FBI, čo je pre nich šťastím, pretože Gary je špičkovým strelcom a ak by sa rozhodol FBI prekvapiť, poľahky by mohol zabiť kažédho federála v dostrele svojej zbrane.
Až do ôsmej hodiny večer toho dňa Gary nevedel, čo sa vlastne stalo. Vtedy došlo ku Garyho domu približne 30 agentov. Gary a mladý návštevník jeho domácnosti vyšli von, aby celý tento zmätok preskúmali. Keď federáli začali na Garyho kričať, ten padol k zemi a odkotúľal sa do jamy za vládnymi vozidlami. Mladý návštevník zbehol späť do Garyho obydlia. Po troch hodinách vyčkávania FBI použili Garyho ženu ako štít a rukojemníka a vošli do domu. Akí sú to statoční muži.
Akokoľvek neuveriteľne to znie, Gary ležal v diere za agentami päť hodín, zbraň namierená na ich chrbty. Ak by Gary skutočne chcel dostať týchto útočníkov do pasce, mal na to nádhernú príležitosť. Gary sa však rozhodol nechať ich ísť, čo neskôr oľutoval. Nakoniec sa Gary odplazil a skryl v lesoch.
Nikdy ma neprestáva udivovať nekompetentnosť týchto ozbrojených byrokratov, obzvlášť po ich pokuse prepadnúť a zavraždiť ma v moteli v Portlande. Dovoľte mi najprv povedať, že FBI tam neboli kvôli zatknutiu Garyho, ale aby prepadli mňa. Nevedeli ani to, že bol Gary v izbe. Jediný dôvod, prečo boli schopní nájsť ma, bol ten, že dôveryhodný priateľ v izbe 14 bol v skutočnosti zradca a informátor. FBI má rozsiahle zdroje a modernú technológiu, no kvalita ich agentov ide dolu kopcom s každým novým regrútom. To kvôli tomu, že najlepší bieli muži v tejto krajine začínajú zisťovať, že byť agentom FBI nie je nič iné, ako byť žoldnierom pre ADL a Tel Aviv.
Keď som vtom vyšiel z mojej motelovej izby, vyrútil sa na mňa gang ozbrojených mužov. Žiaden z týchto mužov nemal na sebe uniformu a jediné, čo povedali, bolo „Stoj, ty bastard!“. V tom som zvolal na Garyho, ktorý bol ešte stále vo vnútri a zoskočil som zo schodov, utekajúc na parkovisko. Agentka po mne vystrelila, no guľka ma minula a zasiahla motelového manažéra. Zahol som za roh motela a pustil sa smerom k obývanej časti. Po prebehnutí dvoch blokov som sa rozhodol prestať byť loveným a stať sa lovcom. Vytiahol som svoju zbraň a čakal za betónovým múrom, než sa agenti priblížia. Keď som namieril svoju zbraň na najbližšieho agenta, uvidel som nádhernú tvár mladého bieleho muža a zamieril som na jeho kolená a nohy. Ak by som tak neučinil, mohol som zabiť oboch agentov a stále mať k dispozícii moju ruku, ktorá je teraz nenávratne poškodená, a ktorú možno celkovo stratím. Naposledy som prejavil milosť.
Pokiaľ ide o zradcu v izbe 14, nakoniec ho nájdeme. Ak by to malo trvať desať rokov a mali by sme cestovať do ďalekých končín zeme, nájdeme ho. A v súlade s našou prísahou, keď ho nájdeme, oddelíme jeho hlavu od tela.
Neľutujem a ani sa neospravedľujem, ani za Garyho, ani za seba. V skutočnosti som hrdý, že sme mali odvahu a odhodlanie povstať a bojovať za našu rasu a naše dedičstvo v čase, kedy je takýto čin nazývaný zločinom a nie skutkom odvahy.
Pred približne deviatimi mesiacmi prišli počas mojej neprítomnosti do môjho domu FBI a ohrozovali môjho dvojročného syna. Z ich strany to bola veľká chyba. Po prestrelke v Portlande prišli do môjho domu a ohrozovali moju 63-ročnú matku. Takí statoční muži to sú.
Nebudem sa ukrývať, ale budem vyvíjať tlak na FBI, aby poznali, aké to je, byť lovení. Je iba logické, že pri tomto konaní sa moje dni na tejto planéte sa rýchlo chýlia k zváeru. Aj napriek tomu nemám žiaden strach, pretože realitou môjho života je smrť a najhoršie, čo mi môže nepriateľ urobiť, je skrátiť moje putovanie na tomto svete.
Odídem vediac, že som priniesol konečnú obeť, aby som zabezpečil budúcnosť mojich detí.
Robert Jay Mathews
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár