Tik a tak. Tik a tak. Tik... Je to priam na zbláznenie. V pravidelnom rytme. Stále to isté dookola. A dookola. Takmer zosynchronizované s tlkotom jej srdca. Tik a tak. Tik a tak.
Ale je to skutočne tlkot môjho srdca?
Cíti sa prázdna. Možno už v jej hrudi ani nemá čo biť. Akoby sa všetky jej orgány pomaly vytrácali. Akoby krv v jej žilách tuhla. Mrzla. Cíti ten chlad. Všetky iskry sa vytratili. Oheň, ktorý kedysi plápolal tak divoko a nekontrolovateľne, ten oheň bol uhasený. Násilne. Pošliapali po ňom a ani si nespálili topánky. Zostalo iba pár zatúlaných prstencov dymu. Pomaly sa plížia na miesta, kde kedysi bývali jej pľúca.
Možno preto je tak ťažké dýchať. A možno nie. Možno je ten dôvod úplne iný...
Neplače. Výnimočne jej oči zostávajú suché. A pohľad v nich je tiež prázdny. Ktokoľvek by ju v tomto momente zazrel, vydesil by sa. Ako moc desivé je hľadieť do očí mŕtvole? Áno, kedysi tam bývalo svetlo, kedysi sa tie oči usmievali. Ale teraz mlčia.
A ona mlčí tiež. V tom ohlušujúcom tichu, ktoré trhá jej ušné bubienky.
* * *
Opäť je sama. Všade naokolo sú ľudia. Ako mravce, hemžia sa jeden vedľa druhého. A ona? Je ako duch. Akoby cez ňu prechádzali a necítili ju. Nevnímali ju. Nie naozaj.
Nerozumejú. Oni... Nevidia ma... Iba si to myslia.
Díva sa na nich. Všetko je čiernobiele. Z jej sveta sa už dávno vytratili pestré farby. Akoby medzi ňou a ostatnými stála sklenená opona. A to sklo černie čoraz viac, každou minútou, každou hodinou, každým dňom. Okraje sú už úplne rozožraté a smerujú stále viac a viac k stredu. Pomaly sa stráca, jej silueta sa zahmlieva, už je iba krehkým rozmazaným odrazom toho, čím kedysi bývala.
Pozoruje ich. Každý si pláva svojim vlastným prúdom. Vo svojom vlastnom hejne. Občas o ňu niekto zavadí, ale nikto ju nevytiahne z tej ľadovej vody, ktorá ju pohltila.
Aké to je? Tá voda je tak strašne ľadová. Nemôžem dýchať...
Presne také to je. Vidí všetkých naokolo plávať, dýchať a sama sa dusí. Sama sa topí. Miesto dymu tentoraz napĺňa jej vnútro ľadová voda. Zoviera jej hrdlo a keď sa pokúša rozprávať, z jej úst v skutočnosti vychádzajú iba prázdne bubliny. Bubliny sú na prvý pohľad pekné, ale skutočne sa o ne nikto nezaujíma. Nie dlho.
Kto by porozumel prázdnym bublinám?
* * *
Znova leží vedľa neho. Nehybná a meravá. Ako kus mramoru. A on? Nehľadí na ňu, hoci sa jeho oči upierajú na jej tvár, na líniu jej krku a ramena. Ale v skutočnosti ju nevidí. Je priesvitná. A zdá sa, že sa čoskoro rozplynie.
Nedotýka sa jej. Pretože mramor chladí. A kto by sa chcel nechať popáliť mrazom? Iba blázon.
Tak prečo som sa ja ním nechala spáliť na prach?
Pretože je blázon. Vždy bola. Ale až teraz na to prišla. Neskoro.
Ak nezhorím, utopím sa. A ak sa neutopím, zmrznem.
Už to nepotrvá dlho. Chlad sa dostal až k miestu, kde bývalo jej srdce.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
kuko1965
26. 4.apríla 2017 23:45
Pripadá mi to také smutné až po depersonalizáciu. Nerozumiem tomu. Možno som na pochopenie takéhoto príliš pyšný. Ja som mal také stavy po svojich pádoch z dôvodu pýchy. Snáď ma naučili trochu pokore. Ale málo. Lebo nerozumiem.
6
@antifunebracka och, toto som písala vo veľmi divnej fáze života a teraz sa na tom iba smejem...
ako keby to písal niekto úplne cudzí
ako keby to písal niekto úplne cudzí
Napíš svoj komentár