"Ja to nedokážem lepšie" zakričal som naňho po ďalšom úbohom pokuse o úder.
"Ty to dokážeš jenom potřebuješ motivaci. Víš co pomáhalo mňe? Představil sem si že ten pytel je hlava nekoho, koho nesnáším, nekoho, koho bych chtel zabít. Tak to skus. Určite nekoho nenávidíš" povedal s miernym úsmevom.
Musel som sa zaprieť rukami o vrece, lebo som nevládal stáť. A vtedy sa to stalo. Videl som jeho tvár jasnejšie ako kedykoľvek pred tým. Tvár človeka, ktorý mi zničil celý život. Udrel som do vreca, no už sa neozvalo slabé žuchnutie, ale rana ako z dela. Do slabých končaťín sa mi s hnevom vlievala aj sila. Udieral som do vreca stále silnejšie a rýchlejšie. Už to nebol slabe plieskanie ako pred chvílou. Z izby sa to ozývalo ako samopal.
"Páni ty musíš nekoho opravdu nenávidet" povedal obdivne a sledoval ako udieram s istou hrdosťou a....je to možné? .....aj strachom?
Už som sa nezlepšoval počas pár týždňov. Každou minútou som bol silnejší lebo jeho tvár som videl jasnejšie.
"Dost už nebo se zreníš" povedal a zachytil vrece. Obraz sa mi stratil a ja som padol na kolená. Tam. kde mi dopadli ruky presiakli do drevenej podlahy malé mláčky krvi.
"Kohos tam videl? " opýtal sa vystrašene a snažil sa narovnať preliačené vrece.
Pokrútil som hlavou lebo ten obraz sa mi zase objavil pre očami.
Obraz človeka čo mi zničil život.
Môj obraz.
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
3
mato, to je fakt paradne...oplatilo si precitat..aj sa nad tym zamysliet... pis len dalej...mas skvele blogy
Napíš svoj komentár
najprv som myslela, že budeš klasický obviňovač.
až na tú poslednú vetu.
neverím.