Príbeh o ničom

Som tu, niekde medzi snom a realitou. Ale prečo mám sedieť doma? Prečo sa mám skrývať pred svetom? Vstávam. Idem von, nech aspoň trochu chodím. Nie je to zlé, vlastne sa cítim trochu lepšie. Idem. Prechádzam ulicami ani už nevediac kde presne som. Prečo sa na mňa všetci tak pozerajú? Som snáď netvor? Cítim sa tak ale že by som tak vyzeral? Mesto nie je pre mňa. Idem do lesa. Cítim vôňu dreva. Konečne nachádzam klud, ktorý mi tá takzvaná civilizácia odoberala. Idem po lese, šliapim do mláky. Na mojej tvári sa objaví úsmev. Vidím človeka. Je mi známy. Pýta sa či sa môže pridať. Jemu nejde o mňa. Odmietam. Mám rád samotu. Zvykol som si na ňu. Je priateľskejšia ako väčšina ľudí. Nezazerá na mňa, necháva ma ísť tam, kam chcem ísť. Idem daľej. Prečo zase vidím iba značku ukazujúcu vjazd do mesta? Zase budem musiet trpieť pohlady ostatných? Budem musieť trpieť to že sa mi za chrbtom smejú? Prečo mi to robia? Nevedia sami. Stretávam známych. Moje mlčanie ich neprekvapuje, sú na to zvyknutí. Prečo si zvykli na to že mlčím keď mám chuť kričať? Prečo sa nepýtaju ako mi je? Možno zo mňa vypadne aj iná odpoveď ako typické: ani sám neviem. Zvoní mobil. Je to môj mobil? Áno, ale prečo zvoní? Žiadne prekvapenie a po dokončení hovoru ma zase obklopí samota. Však prečo nie, kto je nútený, ten si na ňu zvykne. Nenávidím ju. Nenávidím to jej mlčanie, ten jej tichý smiech. Nedokáže pomôcť, nedokáže potešiť, nedokáže zaujať. No aj tak je iba moja a nikdy ma neopustí. Prechádzam ulice. Kde sú ludia? Som už tak sám že ich moje oči odmietajú vidieť? Ten dom je mi známy. To je môj dom. Mám sa vratiť do úkrytu? Asi to tak urobím. Dnes ma už nič krajšie ako samota nečaká. Som doma. Lahnem si na posteľ a okamžite zaspím.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu