Bol malý. Príliš jednoduchý na to aby chápal prečo sa mu všetci smejú. Ale ono to bolo presne kvôli tomu. On nič nechápal. Každý si do neho rád kopol, všetkým bolo jedno to čo on cítil, niet divu, boli to iba deti. Plakal. Často plakal lebo sa s ním nikto nechcel hrať. Potom už plakal len preto lebo sa nevedel brániť. No aj medzi všetkými čo mu len robili zle si našiel kamaráta. Veril mu vo všetkom, vo všetkých svojích detských problémoch aj keď väčšinou boli nepodstatné. A on bol konečne štastný ako ostatné deti. Konečne mal pocit že aj on je niekde kde sú z jeho prítomnosti šťastní. No potom prišiel další krok. Škola ich dvoch rozdelila. On sa stále držal svojho jediného kamaráta aj keď ten už mal lepších kamarátov, vtipnejších, bystrejších. Bez štastia sa zase raz motal sám. Až jedného dňa sa zase stretli. On bol štastný ale jeho kamoš už mal pri sebe toho "lepšieho" kamaráta. Smiali sa. Smiali sa na ňom a on zase nechápal prečo. Už je to raz tak že sa ľudia smejú. Utiekol domov. Bolo to lahšie ako brániť sa. Utiekol ale už nikdy nedokázal ľudom veriť. Na to si zažil už príliš mnoho. Dalšie roky sa bál výjsť z bytu. Ostal zase sám.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
lojla  1. 7. 2008 22:34
... ale dnes je už všetko inak, nie?
2 
fotka
neway  1. 7. 2008 23:00
a je to naozaj?
3 
fotka
romik  2. 7. 2008 00:36
ale to urcite nebolo o tebe...vsak??
Napíš svoj komentár