datum 22.11. budem do konca zivota nenavidiet... bol to ten osudny den, kedy zomrel mato, 16 rocny chalan, uplne normalny, vtipny, zlaty, pekny no hlavne moj KAMARAT... ale ta svina rakovina mi ho vzala... nezasluzil si to... mal pred sebou este tolko veci... a miloval ma... ja jeho taktiez... no na to bolo neskoro, lebo som sa to dazvedela az po jeho smrti...
dnesny den bol najhorsi v mojom zivote, nechcela by som ho prezit znovu... aj ked viem, ze odteraz to uz bude patrit k mojmu zivotu...ale ja uz nevladzem... dnes som vyplakala tolko vody, ze som bola sama prekvapena... a to som jej uz vyplakala hodne, to mi mozete verit...
no ale ostatnym by som chcela odkazat, aby sa ak prezivaju nieco podobne, v nijakom pripade neuztvarali do seba... z vlastnej skusenosti viem, ze to pomoze ak to niekomu poviete... toto je moje ICQ: 492928489. ak niekto potrebuje, napiste mi... mozme sa porozpravat, ja to tiez prezivam, mozno pomozem...
tak sa majte, ja idem pokracovat v plakani...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
wiem ako sa citis... bolo presne 3. aprila a nam sa zacali prazdniny.... jak sprawna parta stredoskolakow sme sa vybrali na chatu... wsetko bolo uzasne , vladla vyborna naladicka az kym.. kym mi nezazwonil telefon.. bola to moja kamoska.. pomyslela som si ze len tak wola lebo to wzdy mala wo zwyku ked som niekde sla.. informowala sa o tom ci som v poho...
az kym nepowedala wetu, kedy pre mna swet prestal existowat.
powedala mi ladka cesny zomrel... ja som tomu newerila.. nechcela som uwerit...
newerila som ze odisiel moj kamos, moja laska, jednoducho clowek na ktorom mi zalezalo....
a v tom momente som newedela kto som, co som kde som... zlozila som telefon a bez jedineho slowa som plakala.. plakala ako male dieta..uprostred autobusu som plaka a wsetci wokol woobec nic nechapali.. az kym.. kym som nebola schopna sa nadychnut a powedat on ma opustil.. preco mi to urobil...
wtedy ano wtedy pri mne staly osobky, na ktorych mi mooc zalezi.. chcem im powedat dakujem lebo bez nich by som to nezwladla....
prepkala som celu cestu a powedala som si ze idem za nim,... ked mi wzal pan boh jeho nech si bere aj mna... plakala som a uwedomowala som si ze to mi ho nevrati, ale newedela som zastawit ten pocit ze ho uz nikdy neuwidim..
az sme boli tam.. museli sme wystupi a.. a ist..ist na tu chatu na ktoru sme sa tesili uz mesiac dopredu, ist si uziwat....
wystupila som z autobusu a zrutila som sa.. swet sami tocil, slzy mi nadalej tiekli a ja som len pocula hlasy mojich anjelikov, ktory mi wraweli netrap sa..... uz mu tym nepomozes.
tie dni na tej chate... pomohli prekonat to wsetko. wsetku tu bolest.. keby som bola doma nezwladnem to.. wybrala by som za nim.. ale takto som bola nutena bojowat... nutili ma ludia ktorym na mne zalezalo...
az.......... powedala som si ze sa s nim musim ist rozlucit....
nezwladla som to.. jednoducho som w sebe nenasla silu ist a pozerat sa na neho ako tam bezwladne lezi w tej truhle.. ja som stale werila ze je to len zly sen ktory sa skonci...
ano.. skoncil.. jeho telo wlozili do zeme a nam ostali len krasne spomienky...
je to neuweritlene tazke kazdy den chodiewat na tie miesta kde sme boli spolu, robit weci ktore sme robili spolu...
nikdy sa nezmierim s tym ze som ho stratila len preto ze niekto si wypije a sadne za wolant.... nikdy ...
a co mi po nom ostalo???spomienky....ja si ho wzdy pametam za pultom kedze robil dj.. pametam si ho pritom co milowal, preco zil...
este w sobotu sme spolu tancowali a pondelok tu uz nebol...
neuweritelne ale je to tak...
TO JE ZIWOT (