Zvyčajne sa zobudím na chrápanie môjho brata, alebo na smetiarov pod našimi oknami, alebo na moju sestru, ktorá má obľubu v tom, keď môže na mňa ráno o pol siedmej skočiť a začať vrešťať...Dnes to bolo iné...Nezobudila som sa ani na chrápanie, ani na smetiarov, ba dokonca, ani na sestru..Zobudila som sa na nejaké kroky na mojich parketách...ako keby po nich kráčali bosé nahy, ktoré nedbali na to, že niektorí by sme ešte radi spali....otvorila som oči a vidím, že to je...ako inak...moj ohromny bracek...v poslednom case sa strasne zmenil ako vsetci ostatni naokolo...
Ked byval este mensi moj bracek...braval ohlad na to ze spim, vzdy chodieval po spickach, aby ma nahodou nezobudil...ja to tak robievam do teraz....ale on sa zmenil...cela moja rodina sa zmenila...vzdy byvali ini...vzdy byvali ochotni si ma vypocut v najhorsom...teraz?...teraz mi povedia, ze nemaju cas, alebo nech neafektujem, nech ich neotravujem, ze oni nemaju na mna cas...Keby som tieto vety pocula od cloveka, na ktorom mi ani za mak nezalezi, vykaslem sa na to...Ale pocut to od vlastnych rodicov...to je kazdou vetou nova a nova ryha v mojom srdci...to je uz na zamyslenie...Rok som tu na birdz nebola...a asi najblizsi rok ani nebudem, pretoze moj najzaltsi "taticek" mi sem zablokoval pristup, ako nakoniec vsade...tak preto sem chcem rychlo nieco napisat...aj ked to bude asi take "duchaplne"...asi ako...neviem, vsak si to tu staci precitat a kazdy vidi, ze z toho doslova "srsi" duchaplnost...
V poslednom case, nemam velmi nejaku motivaciu do zovita..a chyba mi...rano len normalne vstanem...cely rok som sa odplazila do skoly...co bola hodina v rannej spicke elektriciek...a cuchat tam tie omamne "vone"..bolo niekedy naozaj nad moje sily...na nic ine nie som tak vnimava ako na to, ako clovek voni..ono je to taka moja uchylka vraj...rok som sa plazila do skoly...vzdy, ked som vystupila z eletricky a uvidela Metodku, povedala som si, ze este par dni do konca roku to snad zvladnem...vzdy som vosla do triedy, a zasa na mna vzdy cumeli tie rozospate fejsy, ktore nerobili nic iné ako sa len ucili...vzdy sa len ucili...stale len franina franina franina...leurs vies sans le francais...sont...sont...je sais pas...neviem ake su....ale urcite su take nudne...vsak oni nic ien nerobia len s aucia vseetci...obetovali kamaratsva na ukor ucenia...to uz je podla mna zvratene...viem, ze skola, matura a vsetko okolo je dolezite...ale uz ma to nebavi...nasa trieda, ako som tento rok zistila, ziadny kolektiv nema a asi nikdy ani mat nebude, nech sa ti ludia tvaria ako kolvek, nech kazdemu vypravaju, aky my mame kolektiv, viem, ze toto co sa zgrupilo v nasej triede je vselico len nie kolektiv...jedine moje potesenie tam je iba 5 ludi, pre ktorých som ochotna zit a to su moje styri lasky diminiak, verčulka, veronique a simca a nakoniec moja najvacsia laska oliver...Kvoli nemu som sa do skoly vzdy tesila....ze ho zasa uvidim, ze ma objime...pobozka...bude mi hladiet do oci a vsetko...a je to krasne, keby v najblizsich dnoch neodchadzal na styri a pol meiaca do francuzska...teraz sa tam uz naozaj nebudem tesit...este som si aj z nudy otvorila knihy na buduci rok a hned som ich aj odhodila akonahle som uvidela chemiu, matiku, fyziku a enviem co vsetko po francuzsky....nemam ani chut sa ucit tu zasranu francuzstinu...skola, v ktorej ludia mi vzdy byvali oporou, mi uz tiez oporou velmi nie su...nemam oporu...nemam rodinu, ani skolu...mam samu seba...a to mi asi bude musiet postacit....uz ani lasku nemam bude niekde daleko pri Monaku...a opat ako mnohi pred ním, podlahne sarmu francuziek...a ja tu zatial budem cakat...nanho...a ked sa vrati...v polke novembra...s laskou sa mu hodim okolo krku, od radosti, ze ho znova vidim ze s nim znova mozem byt, z pocitu, ze ho potrebujem, ale on uz na mna len nechapavo kukne, moje ruky zlozi z jeho krku, uz ma nezdvihne a nevlepi mi bozk na privitanie...nie...jeho oci budu chladne za to srdce rozhorucene laskou...lenze nie laskou ku mne, lez laskou k nejakej franuczske...a uz v zivote nepocitim jeho teplo ....Ludia asi len prichadzaju a odchadzaju z nasich zivotov...niektori sa v nich zdrzia dlhsie, ale aj tak vsetci nakoniec zmiznu....v nekonecnosti sveta, v nekonecnosti duse....
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár