Koho by to len mohlo napadnúť?
Zaľúbiť sa... spečatiť svoje životy
a potom umrieť, zabiť sa.
Na plese po prvý krát pozrieť si do očí,
a hneď vedieť že toto nebude len flirt krátky.
Vedieť že už sedíš v tom divokom kolotoči,
no netušiť že na konci všetkého už nebudú hádky.
Cítiť takú vášeň, že nemyslíš na následky,
len chceš byť s tým ktorého tak miluješ.
No nevedieť že s ním nikdy nestráviš spoločne sviatky,
je to hrozné že ani netušíš o čo prídeš.
Áno.
To osudné slovo snáď spečatilo dva osudy v jeden.
Bozk,
ktorý tú noc nebol iba jeden.
Objatie, úsmev, šťastie...
toto na stromoch nerastie.
Pomoc hľadať u múdrych ľudí,
no nie vždy je to to najlepšie.
Keď jeden list veľkú lásku zradí,
už tu viac nebude ani trochu teplejšie.
Kostol. Spomienky len deň staré.
Oltár a pred ním truhla.
Na nej leží telo dievčiny mladej,
ktorá v noci stuhla.
Mladík kráča k nej,
k láske svojej jedinej.
Slza steká mu po tvári,
o chvíľu už aj on leží bledý na oltári.
Nádych, hlasný, šťastný,nič netušiaci.
Dievčina pocíti že je niečo zle.
Cíti ten chlad, taký silný, práve prichodiaci.
Vidí svojho milého a už vie čo spraví.
Do nežnej rúčky berie mužskú zbraň,
no zbytočné sú teraz slová: bože chráň.
Nevesta i ženích bledý, mŕtvy, navždy spolu.
Už nikdy neprídu živí ku kostolu.
A potom, smútok, plač... mier...
stále znova...
Však večne bude srdce dojímať,
žiaľ Júliin a bolesť Rómeova.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
...A krásna webka