ten pohľad nemal sa predraď na povrch.
Mala som sa vtedy pozerať inam,
ten moment nemal spôsobiť toľko porúch.
Prečo som bola zvedavá?
Prečo som sa musela zahľadieť do tých tmavo hnedých očí?
Prečo som tej chodbe dôverovala?
Prečo som si myslela, že moje srdce v nej do tých očí neskočí?
Prečo som musela spraviť tú chybu a uvedomiť si vec,
ktorá zmenila môj život?
Prečo som sa skrátka nepozrela na dvere, na stenu?
Prečo som nemohla vidieť niečo iné?
V mojich myšlienkach tie oči blúdili,
hľadali miesto kam sa navždy vryť.
Myslím že chceli iba jedno a to aj dosiahli
zabili moje šťastie a naveky ma poznačili.
Nebudem viac dýchať pokojne,
ako malé dieťa ktoré zaspáva.
Ja budem snívať o inej krajine,
ako sa tam pomaličky môj tieň stráca.
Miznem.
Už ma niet.
Mrznem, všetko okolo mrzne.
Stratil sa môj šťastný detský svet.
Všetko je chladné,
necítim viac to teplo.
Moje srdce, už viac nie je so mnou
od tela sa nešťastne odpojilo.
Stratila som moje všetko,
moje srdiečko.
Prečo si mi ho vzal a nedal zaň tvoje?
Prečo už nehreje ma to šťastia slniečko??
Už viac nemám slov.
Nedokážem viac povedať.
Snáď ešte posledný krát sa nadýchnem
a poviem:
Naveky ťa budem milovať......
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
opravím
áno... poznám to ale keď to človek v tom momente cíti... nedá sa tomu pomôcť aj tak je to len ďalšia báseň o mojej láske a smútku z lásky.... nikomu neublíži ak si znovu prečíta takýto príbeh
áno... poznám to ale keď to človek v tom momente cíti... nedá sa tomu pomôcť aj tak je to len ďalšia báseň o mojej láske a smútku z lásky.... nikomu neublíži ak si znovu prečíta takýto príbeh
3
no veď jasne, ja som to len skonštatoval nič viac, nič menej
Napíš svoj komentár
a k tej básni... aj ja som mnohokrát vyslovil, že niekoho budem naveky milovať, ale mýlil som sa... sú to krásne slová, uznávam, ale žiaľ nereálne, teda vo väčšine prípadov...