Všetko je zle a ty sám chceš byť,
nemáš chuť vidieť nikoho tvár.
Chceš sa len niekde skryť,
nechceš už vidieť slnka žiar.
Dochádzajú slová,
ty netušíš čo sa udeje.
Počuješ tlkot srdca, znova a znova,
cítiš ako dáva ti veľa nádeje.
Cítiš sladkú chuť na perách,
máš strach a oči radšej neotvoríš.
Nechceš uvidieť stáť ho vo dverách,
bojíš sa že keď ich otvoríš,
zistíš, že to bol len sen.
Nádej zomrela prvá,
zostáva už len láska.
Všetci ti prajú nech to dlho trvá,
avšak tvoje srdce praská.
Človek človeku,
srdce srdcu.
Ale ty strácaš sa v slovách básne,
ktoré obsahujú tvoje city.
Chceš prežiť chvíle krásne,
avšak s človekom, ktorú neopätuje tvoje city.
A tak si nahováraš že ľudia sa menia,
že milovať máš toho, kto miluje teba.
Avšak tvoje telo je plné chvenia,
keď padajú kvapky dažďa z neba.
No nikto ich necíti len ty,
stekajú po tvojej tvári.
Ty dobre vieš, že sú to slzy,
ktoré len hrejivý pocit zmarí.
Púšťaš sa cestou do neznáma,
tam kam sa bojíš ísť.
Avšak musíš si trochu pohnúť,
ak nechceš neskoro prísť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár