Pozorne som počúvala čo mi Megan hovorí. Aj ked som asi vyzerala ako duchom neprítomná. Celú noc som nespala. Radšej. Bála som sa, že sa mi zas bude snívať nejaký sen, ktorý vo mne vyvolá zmiešané pocity. A to by tomu veľmi nepomohlo. Počúvala so Megan pozorne. Každé slovo. A viem, že mala pravdu. Len sa bojím vrátiť. Neprotestovala som, ked ma sem dali.Sama som si myslela, že som blázon. Bud by som skončila tu alebo s v nemocnici v kritickom stave. Už aj také stavy som mala, že som chcela pojesť lieky. A aj som si to predstavovala. Dosť reálne. Ale nejako sa to neuskutočnilo. Aj ked schopná by som toho bola.
A tak som rozmýšľala. A chcela by som sa vrátiť. Niekde v mojom vnútri sa nachádza to JA, ktoré chce byť šťastné a všetko napraviť. Len sa bojí, či sa má ešte kam a ku komu vrátiť. Ak nerátam rodičov. Myslím na svoje kamarátky. A Jeho. Kto vie či ma má ešte rád a či sa o mňa zaujímal, ked som odišla.
O tomto a dalších veciach som premýšľala a uvažovala. A viem, že Megan chce pre mňa dobre. Bez nej by som bola dávno na práškoch, ktoré by mi podávali a vyhlásili by ma za blázna. Neviem čím som si to zaslúžila, ale Megan je môj anjel strážny. Možno to nie je pravá čistá duša, ale počíta sa to čo robí teraz a nie aká bola v minulosti. A tak po prebdenej noci, ked som už nadránom konečne zaspala, som sa ráno zobudila prvá s rozhodnutím. V nedeľu pôjdem domov aj keby čo bolo. Nik zo mňa blázna robiť nebude. Ani nejaká blbá sestrička, ktorá tu chce šikanovať pacientov.
A tak ked sa Megan zobudila, som sedela na posteli s úsmevom na tvári a čakala, kedy dostaneme raňajky. Megan si asi myslela, že som v nejakom svojom tranze, lebo na mňa pozerala ako na blázna.
,,Dobré ráno. Dnes si skôr hore ako ja. Nevedela si spať?" spýtala sa ma.
,,Nespala som to je pravda. Ale stálo to za to. A ty? Ako si sa vyspala?" spýtala som sa milo. Asi stále nechápala.
,,Si v poriadku? Dúfam, že si nemala zas nejaký zlý sen, či?" podišla ku mne.
,,Nie, nemala. Preto som nespala. Rozmýšľala som o tom čo si hovorila. A máš pravdu. Treba to dobojovať, aby nás pustili. Budem sa snažiť nemať záchvat ani žiadne stavy. " usmiala som sa na ňu.
,,To fakt? Myslíš to vážne? Ani nevieš ako sa teším. Pod ku mne. " a objala ma. V tom momente nám už na dvere klopali raňajky.
,,Mám ťa rada. Si asi prvý človek, ktorého som schopná poslúchnuť. " povedala som jej. Bol to odo mňa veľký kompliment ale aj pravda.
,,Vážim si to. Už dávno mi nik nepovedal, že ma má rád. " povedala Megan. Mala smutné oči.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár