,,Máš pri sebe rodinu? " spýtal sa ma okoloidúci človek.
,,Neviem. Mala som raz jednu. Dávno. Ale som daleko od nich. " odpovedala som.
,,A tu? Máš tu svoju rodinu? " spýtal sa ma ešte raz. Nechápala som čo tým sleduje. Som sama. Bojím sa. Keby som mala rodinu, bola by predsa tu pri mne. Počuli by moje volanie. Alebo som už tak ďaleko?
,,Mala som tu rodinu. Viete, niekedy je rodina aj ľudia, ktorí pri tebe stoja. Myslíte si, že aj v zlom. Veď všetky pekné zážitky ale aj tie horšie ste spolu zvládli. Stáli ste tu pri nich, pomáhali ste im. Oni s vami riešili Vaše starosti. Zažívate super obdobia, výlety všetko je fajn, občas obláčik nad tým všetkým. A potom BUM. Dostanete sa na okraj a nikto pri vás nestojí. Všetci len hovoria. NEKONAJU. Takže nie, už nemám rodinu. Teda polovica z nej zmizla. " odpovedala som.
Som sama. Kričím o pomoc. Požiadala som o ňu. Volám Mayday. Ale nikto ma nepočúva. Všetci zatvárajú oči. Uši. Hovoria, že pri mne stoja. Ale sú to len slová. LEN SLOVA.
BUM. Už nie som v tmavom lese. Vidím svetlo. A pod sebou priepasť. Stojím a rozmýšľam. Uvedomila som si niečo? Mám sa rozhodnúť.
Mám skočiť? ..... Bolo by mi lepšie. Skočím do toho. Skočím alebo ostanem Stáť?
.........................
Príde deň, keď bude stáť na okraji priepasti. Ale nebude rozmýšľať čo má spraviť. Padne na kolená, pomodlí sa a Znova vstane. Ako toľkokrát. Lebo nikto nestojí za to aby ste padli do temnoty. Aby ste to padali do priepasti. Aby ste sa kvôli nim strácali. NIKTO.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár