Asi som zaspal. Pred telkou. Zobudil som sa na zvonenie. Telefónu. Volá mi Miro. V tej chvíli mi nenapadlo, že by to mohlo súvisieť so Zuzanou. Nejak som na tú našu celú absurdnú hádku pozabudol.
,,Prosím?" zdvihol som to rozospato.
,,Si doma? Ak áno, tak mi otvor. Stojím dole pred vchodom a už asi 15 minút zvoním. " vraví mi Miro.
,,Ty si zvonil? Ale ja som nepočul nič. Mňa zobudil až tvoj telefonát. Trošku som zaspal. " vravím mu.
,,No tak zdvihni svoj zadok a otvor mi. Potrebujem ti niečo povedať a nepočká to do rána. " povedal Miro nahnevane.
,,Dobre, len pokoj kamoš. Už ti otváram. " povedal som a vstal som k dverám. Aj tak som nechápal, ako to že som ho nepočul zvoniť. Asi som mal taký tvrdý spánok. No to je jedno. Otvoril som mu dvere a čakal, kým príde hore. Vidieť Mira nahnevaného to je dosť neobvyklé. Treba totiž dodať, že on je dosť mierumilovný človek a keď sa aj háda, tak nekričí. Ale teraz znel dosť nahnevane. A na mňa.
Počul som ako niekto beží po schodoch. Tak som sa pozrel cez kukátko. A v tom zaklope zadychčaný Miro. On sa musel zblázniť. To on bol ten šialenec čo išiel po schodoch. A pritom výťah funguje. Veď on ani necvičí. To už sú dve divné veci za 5 minút.
,,Ahoj. " otvoril som dvere s úsmevom.
,,No nazdar. " pozdravil sa Miro.
,,Tak čo sa stalo, že to bolo také súrne prebrať to teraz večer?" spýtal som sa milo.
,,Vieš čo, keby som ťa nepoznal, myslel by som si, že fakt o ničom nevieš. Ale predo mnou to hrať nemusíš. Môžeš mi povedať, prečo si sa urazil pre takú blbosť? Tou blbosťou myslím to, že ti Zuzka v tých chvíľach šťastia nejak zabudla povedať, že uvažovala nad tým, že pôjde do Rakúska a ešte to chcela aj zrušiť, ale nedalo sa a ty sa teraz na ňu za to hneváš a vôbec si neuvedomuješ že ona za skoro dva dni odchádza. A riešiš takú stupídnu vec! " začal kričať Miro.
,,Tak o tom je reč. A ako to, že ty o tom vieš? Nebodaj to už žalovala Mii? Veď to sa dalo čakať. Nie je to blbosť. Mohla mi to aspoň povedať predtým. " povedal som na svoju obhajobu.
,,Ako som sa to dozvedel? No keď sme sa s Miou vracali domov, tak sme nemohli otvoriť dvere. Asi tam nechala kľúč, ale to sme vtedy nevedeli. Nevedeli sme sa jej dovolať a potom keď už sme fakt začali báť, tak sme búchali na dvere nech nám otvorí. Stále sa nič nedialo. Až po chvíli niekto vybral kľúč z dverí, a my sme sa mohli dostať dnu. Tie dvere išli ťažko otvoriť, a to preto že Zuzka celý čas sedela opretá o dvere a plakala. Mia povedala, že ju vidí prvý raz po dlhej dobe plakať. Bola z toho nešťastná. Mrzelo ju, že si sa takto nahneval. Ona ti to v zápale tej radosti, že ste sa dali dokopy zabudla povedať. A to by asi každý zabudol. Ale ty asi nie. Ty si sa musel nahnevať ako idiot a povedať jej len ,,ja sa ti ozvem kým pôjdeš". Nechápal som, že ty si to spravil. Keby ešte Johny alebo Ivan, tak by som to možno chápal. Ale ty si sa nikdy neurazil za somariny. Tak mi vysvetli prečo si bol k nej taký? Teraz by si mal hneď utekať za ňou. Ale kedže je doma aj Mia, tak ti to neradím. Keby sa jej ukážeš teraz na oči, tak ťa asi zabije. " dohovoril Miro. Hnev v ňom trochu vyprchal.
,,Ach, to ma mrzí. Nečakal by som od nej, že sa zrúti. Ja ani neviem prečo som sa na ňu nahneval. Asi som čakal hocičo že mi povie, ale nie toto. Proste som šiel za ňou s tým, že sa mi asi k niečomu prizná a keď mi oznámila toto, tak som bol na jednej strane šťastný a na druhej som nevedel čo teraz. A tak nejak som sa urazil, aj keď za blbosť. A kým som prišiel domov, som vedel že som idiot, takže mi to nemusíš aj ty hovoriť. Ale nechcel som sa jej už dnes ozvať. Chcel som počkať do rána. Alebo som chcel ostať urazený. Ale po tomto čo si mi povedal, za ňou hneď pôjdem. Ale radšej až ráno. Dve rozhnevané baby - to je aj na mňa dosť. Nevedel som, že ju to tak vzalo. Ja..o nej by som to nepovedal.Raz prejaví city, raz je chladná. Kto sa v nej má vyznať?" tá posledná otázka bola len taká rečnícka.
,,No som rád, že si si priznal chybu. Ale myslím, že to budeš musieť povedať aj Zuzke. Ach, keby nie si môj najlepší kamarát tak ti jednu...veď vieš čo. Ale kedže vieš kde si spravil chybu, tak to nechám tak. Teraz by si s ňou mal stráviť každučkú chvíľu čo sa dá. A možno dôjde aj k tomu, čo sa odkladá. Teraz bude aj tá správna chvíľa. " usmieval sa Miro.
,,Ty si teda. Na tom mi vôbec nezáleží, hlavne že budem s ňou a kým pôjde tam, tak my sa udobríme. Nechcem, aby tam išla a my budeme pohnevaný. To by nášmu vzťahu neprospelo. Ale už dosť o tom. Nedáme si kofolu a nepozrieme si nejaký futbal? Možno tam ešte niečo budú dávať. " spýtal som sa Mira.
,,Rád si dám kofolu. Síce ten futbal to ma nebaví, ale môžme kecať popritom. Nič sa nestane, keď z toho futbalu nič nebudem mať. " povedal Miro.
,,No ktovie možno práve dnes budú dávať nejaký drsný film stvorený pre nás. Idem pre poháre na kofolu. " povedal som cestou do kuchyne.
Miro zatiaľ napísal Mii smsku:
,,Ahoj, zajtra kedy ideš do práce? Máš ráno čas? Ak hej, tak by sme mohli ísť na výlet do mesta. Hm? Tak o ôsmej ráno by som pre teba prišiel. Počkal by som ťa dolu pri vchode. Som akurát u Matúša. Odpoveď potrebujem vedieť hneď. " znela sms, ktorá prišla Mii. Tá sa len usmievala, ked si to prečítala. Ihneď aj odpísala.
,,Robím až večer, takže od rána mám čas. Takže to znamená, že si sa s Matúšom porozprával? Dobre, ráno budem čakať dolu. Dúfam, že tentokrát keď prídem domov, bude Zuzka vysmiata lebo nech si mi ten tvoj kamarát nepraje. Takže máte chlapský večer? My zas babský. " odpísala mu Mia.
,,Hej, rozprával. A áno dobre si to pochopila. Neboj, vyhrážku od teba som mu už povedal. Tak zajtra. Teším sa. " odpísal Miro Mii.
,,Ešte som našiel čipsy. Cibuľové. Do rána azda nebudeme smrdieť. To by Zuzana nepustila ani dnu. " zasmial sa Matúš.
,,No to by sa s tebou ani nerozprávala. " zasmial sa Miro.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár