Večer ho vždy poprosím a on do rána vyhovie. Prosím a plačem, zavesím sa naňho a bedákam. Zasmoklím košeľu a pokrčím kravatu. Prosím o všetko a o nič. Dá mi obe a predsa to nikdy nie je všetko a nikdy to nie je nič. Prosím, aby ostal, kričím, aby odišiel, mlčím, aby ma ma miloval.
Ďakujem za dnešok, za dni, ktoré mi utiekli a ktoré som nechytila. Usmieva sa a ja neverím, že môže tak úžasne voňať. Znova sa ho dotknem svojim nosom a potiahnem po ramene a po predlaktí. Naskočí mu husia koža. Ak zaspím nad knihami, prikryje ma a ja mu znova poďakujem.
Nech mi odpustí. Za všetko. Nech neplače nado mnou. Keď sa hnevá, stisne sánku a zatne zuby. Prehltne a zadíva sa inam. Môj anjel. Nehnevaj sa. Len ma podrž a nepúšťaj. Silno, nech ma to zabolí.
Stáva sa, že sa nevracia, sú tri preč a kľúč sa v zámke ani nehne. Vtedy vyskočím z postele a s hnevom otváram dvere, aby som zistila, že celú noc tam stojí a stráži ma. Zadívam sa do zeme, on sa iba usmeje a podá horúci čaj.
Má krídla a milión sŕdc, každé veľké ako fudbalový štadión. Má tretie oko a šiesty zmysel. Vo vnútri Malého princa a v rukách Dievčatko so zápalkami.
Mám „niekoho“. Nepoznám ho, ale vždy je na dosah, stačí vystrieť ruku. Pobozká mi dlaň a pohladí zápästie…..
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár