Povedala mu, že ho ľúbi. S malou dušičkou, menšou ako malou. Ale v tých sekundách odvážnou. Takou strašne odvážnou. Povedal, že "to posrala", "že by sa už nemali stretávať" a ........ teraz sa dievča usmieva. Lebo to bolí. Aj tá spomienka. "Že mu je to jedno." Usmieva sa. Žena.
Smutní ľudia nehľadajú. Sú prázdni a plní a malí a mohutní a krásni a zjazvení. Záplaty a prešpikovaní ihlou. A sú umelci. Každý predsa vie, že bolesť drží pero s najväčšou gráciou a s najväčšou istotou. A štetec a kladie prsty na klávesy.
Polievajú muškáty, ale nechcú aby vyrástli, aby kvitli. Nemyslia na zajtrajšok, žijú pre okamih. Ten jeden. Vtedy.
Dni. Uplynú. Ale prídu noci. Aj dievča má noci. Keď sníva. Posledné týždne sa zobúdza s ním. Bolo mu to jedno, ale v noci je všetko po starom. Objíma ju, šepká jej vtipné historky, smeje sa .... Usmieva sa. A potom sa dievča prebudí, pohladí vankúš, miesto, kde mal byť odtlačok jeho hlavy a vkročí do ďalšieho dňa. Aby prišli ďalšie noci s ním. Aby ju znova zrazili sny na kolená. Aby ju nádej naďalej krčila.
Smutní ľudia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár