Utpenie slávika.

Tok myšlenok bez cieľa,
cez myseľ sa prediera,
hľadá únik ktorý nenachádza
a tak zúfalstvo sa vynára.

To ktoré tam odpočíva,
pred každým sa skrýva,
svoju existenciu popiera.
Myslí si že neznamená veľa,
ale zasahuje do nálad a správania,
ktoré spôsobujú rozklad môjho ja,
na kúsočky malé rozptýlené do vetra,
delia sa o nich všetci ludia.

Dobrý aj zlý,
milý aj zákerný,
každy spiťák feták či humanista.
Slávik si len tak spieva do vetra,
melódiu svojho zlatého zobáčika,
do šírin žiariaceho osídlenia,
no nikto si ho nevšíma.

Nikto nezdvihne hlavu k farbe jeho peria,
ani neskloní hlavu pod masu zeleného lýstia,
len sa niekde ponáhľa,
niečo stvára, vymýšľa.
Vzácny pokoj nehľadá.
Bohatstvo srdca neuznáva.

Prečo si nikto nevšíma,
tóny slávičieho žitia?
Kiež by niekto ocenil zmysel jeho života
ale niekto dúfam zazrie odlesk jeho zlatého zobáčika
pristaví sa nájde smútok jeho malého srdca.

Udy1

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu