...ako ma ráno vyburcuje z perín škŕkanie lopaty o cestu, ale ja sa nenaštvem, pretože viem, že niekto len odhŕňa sneh... V prvom momente mám chuť vybehnúť ako decko von, v obrovských oteplovákoch a hodiť sa do snehu, ale neurobím tak.. som pristará? Neviem.
Napadlo ma, ako som sa počas prechádzky pozerala na tváre svojich priateľov a videla som v nej radosť z lásky, ktorú prežíjavú. A síce sa trápia... pre prácu, pre školu.. ale to je už iné trápenie. Myslím, že je menej bolestivé než smútok osamelého srdca. Len škoda, že tá prechádzka prišla po tak dlhej dobe. Potešilo by ma vídať ich veselé tváre častejšie.
A tak si ležím na posteli, dúmam o tom, prečo by som nemohla tento deň považovať za niečím výnimočný... V tom mi začne hrať TÁ pieseň, tá pieseň, ktorej význam v mojom živote poznám len ja - Lovely day...a chytá ma nostalgia. A tak sa opäť prinútim myslieť na niečo iné...
Na včerajšiu prechádzku, keď som zistila, že sneží a v trápnych teplákoch som sa tmolila po tichých uliciach. Dokonca som si vypla aj mp3-jku, aby som počula vlastné kroky v snehu. A tak pozorujúc striebristé vločky som si pripadala ako v rozprávke. Za chvíľu som sa však vrátila domov.
Žiadna rozprávka netrvá dlho. Už dávno nemám 15 a neviem sa zatuláť v krajine snov na niekoľko hodín, nemysliac pritom na budúcnosť a hlavne nie na minulosť...
Chcela som byť konečne aspoň dnes pozitívna, ale akosi... nejde to... pretože vždy sa nájde niekto, kto sa ma opýta, ako sa mám ... Nechcem sa zamýšlať nad tým, ako sa mám... Chcem len prežívať okamihy a občas ak sa pošťastí, tešiť sa z nich...
A večer, pred zaspávaním, hľadiac do stropu si budem môcť povedať.. lovely day
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár