... a padák sa mu neotvoril

Pred dvoma týždňami som dovŕšil osemnásť rokov. Skončil som školu a prežil krásne letné prázdniny. A zrazu to vypuklo. Tušil som to už oveľa dlhšie, a ja som rozmýšľal, prečo sa to muselo stať práve teraz, keď celý môj život začínal mať zmysel.
Pamätám si to všetko tak zreteľne, akoby sa len včera rozšírila tá strašná panika a strach medzi ľuďmi. Chlapi vybehli z domov, hromžili na politikov a vlastenecky volali na slávu svojmu národu. Ženy premkol veľký strach. Vedeli čo to znamená.
...a tak som koncom leta narukoval.
Teraz trčím na izbe. Zajtra sa mi skončí výcvik. Bude zo mňa skutočný pilot! Na začiatku som sa netešil, že budem musieť bojovať za svoju vlasť. Bál som sa, nechcel som zomrieť. Bol som padavka. Áno, presne to som bol. Rovesníci to vycítili a tak som sa poľahky stal terčom posmechov. Navyše som nerád odišiel z domova. Nechal som tam nielen chorľavú matku, ale aj svojho anjela, moje dievča. Vždy mi zovrie srdce, keď si spomeniem, aká bola smutná, keď sme sa lúčili. Koľko krát som mal už sto chutí odtiaľto ujsť. Ale spomienka na ňu ma prinútila, aby som tu vydržal. Vyvolal som si tú chvíľu, keď mi vravela, aká je na mňa pyšná, aká je hrdá. Nemohol som ju sklamať.
A teraz, keď som už bol pripravený stať sa skutočným vojakom, bol som hrdý sám na seba. Pochopil som, že vlasť sa dá ľúbiť rovnako ako žena. Je to veľmi podobný cit a ja som sa mu oddával naplno.
Za oknom padala na krajinu tmavá noc. Bledý mesiac dramaticky stúpal vyššie a vyššie až mi nakoniec zmizol z dohľadu. Izba bola nízka a okná malé. Rozmýšľal som, ako sa má mama. Už mi dlho neodpísala. Dúfam, že sa jej nič nestalo, pomyslel som si. Otec od nás odišiel, keď som mal desať rokov. Teraz som odišiel aj ja a mama ostala sama.
Z myšlienok ma vyrušilo prudké trhnutie dverami. Do izby vkročil môj spolubývajúci. Bol vysoký, tmavovlasý so širokými ramenami a hrubým hlasom. Bol nebojácny a odvážny, chlap na správnom mieste. Úplný opak mňa. Avšak v chlapčenských očiach mu tlel šibalský plamienok priateľstva. Možno práve preto, že sme boli tak odlišní, sa z nás stali kamaráti na život aj na smrť. Kývol hlavou na pozdrav a zvalil sa do postele
Včera som len sedel na posteli a premýšľal, s vedomím, že som skutočný vojak. Dnes, nie je to ani dvadsaťštyri hodín, som už na ceste do boja. Ja, a ďalší chlapci z výcviku sedíme vo vlaku, ktorý nás vedie do hangárov, v ktorých nám bude pridelené lietadlo a keď pôjde do tuhého, budeme bojovať. V kupé je veselá nálada, vojaci spievajú, len podaktorí spia s hlavami opretými o sklo. A ja sa po naliehaní môjho kamaráta tiež pridám k spevu.

Po troch dňoch sa ozval zvonec. Poplach, poplach! Všade som počul výbuchy a krik ľudí. Ostreľovali nás.
Všade je zmätok a hurhaj. Bežím k prvému lietadlu, ktoré vidím a počas behu si obliekam bundu a nasádzam okuliare. Skočím na miesto pilota. Zabuchnem sa sebou dvere a prebúdzam ten stroj k životu. Otvoria sa druhé dvere a prisadne si ku mne môj kamarát. Som rád, že na mojom prvom lete bude pri mne on. Pomohol som mu nastúpiť. Vzlietli sme medzi oblaky.
Dispečer mi diktoval súradnice a mne sa v návale vzrušenia, či strachu triasli ruky. Boli sme už dosť vysoko nad zemou, keď som dolu zazrel oheň. A zrazu som mal pocit, že aj v mojom vnútri požiera moje emócie ničivý oheň. Uvedomil som si, že tento prvý let môže byť pre mňa posledným. Uvedomil som si to tak prenikavo, tak silno som pocítil všade prítomnú smrť, až sa mi zakrútila hlava.
Pozrel som sa na kamaráta a uvedomil si, aké je dôležité mať v živote skutočných priateľov. Povzbudzujúco sa na mňa usmial. Áno, ak by som niekedy dal za niekoho život, bol by to on.
Ocitli sme sa uprostred paľby. Nepriateľské lietadlá bombardovali budovy. Nevšimli si hneď, že sme sa do bitky primiešali aj my. Mali sme výhodu a začali sme ich ostreľovať. Všade bolo plno prachu a hluku, a tak som k tomu trochu pridal.
... a zasiahli sme prvé lietadlo. Ozval sa ohlušujúci výbuch. Trafili sme trup, skvelý zásah. Z lietadla sa vyvalil kúdol dymu a vzbĺklo. Po pár metroch trhaného letu sa letún vrhol k zemi a rozletel sa na milión častí. Ohromene som pozeral na to divadlo. Otočil som stroj na druhú stranu a strieľali do nepriateľských lietadiel. Niektoré sme trafili do krídla, iné sme nezasiahli vôbec. Zatiaľ sme mali obrovské šťastie, akoby zázrakom sme sa vyhýbali strelám nepriateľov.
Avšak len čo som na to pomyslel, lietadlom myklo do strany. Kamaráta vyhodilo zo sedadla. Ja som si treskol hlavu o okno, takou silou, že začala krvácať. Zisťoval som, aké veľké sú škody. Zasiahli ľavé krídlo a časť chvosta. Vypovedali zadné motory a boli sme na tom dosť zle.
Nevzdávali sme to. Pokračovali sme ďalej. A potom to prišlo znova. Ale teraz to vyzeralo ozaj vážne. Z trupu sa dymilo a ja som mal veľmi neblahý pocit, že toto sú naše posledné minúty. Kamarát mi venoval krátky pohľad a jeho vždy veselé oči boli plné smútku a nenávisti.
Rýchlo sme sa rútili k zemi. Mne sa však zdalo, že padáme celú večnosť. Skočil som do zadnej časti lietadla a hľadal som padák. Našiel som len jeden. Pozrel som na kamaráta a v rýchlosti som mu ho nasadil na plecia. Zarazene na mňa pozrel, no ja som na nič nedbal, otvoril som dvere a povedal: „O mňa sa neboj, ešte tu je jeden. Skočím za tebou.“
Nečakal som na odpoveď a sotil kamaráta z lietadla. Chvíľu som pozeral ako mizne v riedkom vzduchu.
Treskol som dverami a zadychčaný sa zvalil na zem. Vedel som, že môj život sa za chvíľu skončí. Zavrel som oči a čakal na tú poslednú chvíľu. V hlave sa mi mihali obrázky. Spomenul som si na moje dievča, na moju lásku, na môjho anjela. Nechcel som je spôsobiť tú bolesť. Nechcel som, aby kvôli mne plakala. Aká strašná je táto vojna! Pobrala nám všetko, všetko čo mohla. Naše životy. Naše lásky. Naše pocity a emócie. Namiesto nich sa nám v srdciach usadil len strach a nenávisť. Zobrala nám rodiny, priateľov, zobrala nám dôvody. Dôvody na prežitie ďalších dní v tejto čiernej slepote. Neviem, čo príde. Neviem dokonca, či sa to vôbec niekedy skončí, či sa toho ešte táto populácia dožije.
Nakoniec som si spomenul sa svoju matku. Na ženu, ktorá mi dala život. Spod tuho stisnutého očného viečka sa mi vykotúľala slza. Bola presne taká, ako ostatné obyčajné slzy. Slaná a horúca. A predsa iná. Vypovedala o všetkej tej krutosti, ktorá sa odohrávala v týchto časoch a o všetkých mojich emóciách. Lietadlo sa rútilo strašnou rýchlosťou k zemi. Zostávalo asi sedemsto metrov. Vstal som a otvoril dvere. Šesťsto metrov, päťstopäťdesiat...
A vyskočil som von.

Na verande sedelo plavovlasé dievča. Dívalo sa na oblohu a v mysli sa oddávala dávnym spomienkam. Bolo neskoré leto a slnko pomaly zapadalo za obzor. Zrazu vidí v diaľke blížiaceho sa človeka. Bol to poštár, niesol jej telegram.
Dievča číta. Oči sa mu zaplnia slzami. Súcitiaci poštár odchádza. Púšťa lístok na zem a v hlave mu znie len jedna veta.
... a padák sa mu neotvoril.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu