Sedel som chrbtom opretý v chabom tieni vysušenej palmy. Slnko pálilo, bolo okolo 40°C v tieni, čo bolo ozaj neznesiteľné. Žmúril som oči, dávno vetrom ošľahané od piesočných búrok. Pripadal som si ako v ničote. Len piesok, piesok, piesok. A modrá obloha.
V rukách som zvieral pušku. Bez nábojov. Držal som ju už asi len preto, lebo som nemal síl odhodiť ju. Oči sa mi zatvárali. No hrozivé spomienky, strašidelné myšlienky a všetko to zlo, ktoré vo mne bolo, mi nedalo. A tak som len sedel a raz za čas sa presunul za tieňom. Plazil som sa po zemi ako červ. Bol som vôbec ešte človekom? Po všetkej tej hrôze, ktorú som videl, cítil, spôsoboval... Zabil som človeka. A keby len jedného! A tá následná nevýslovná radosť z toho, že som prežil. Obliala ma toľká eufória, ako nikdy v živote. Keby som mohol , tak si boleste vzdychnem. Ach jaj... ibaže som taký unavený, smädný, hladný... Vojna ničí ľudí. Doslova aj v prenesenom význame. Žijem, ale úplne zbytočne. Ktovie, či sa dočkám rána. Hnusil som sa sám sebe, nechcel som žiť už ani minútu, no nemal som na výber.
Po niekoľkých hodinách ma spánok premohol, zaspal som. Snívalo sa mi...
Videl som rodný dom. Cítil som príjemný letný vánok ako sa mi ihrá s vlasmi. Z hlboka som sa nadýchol. Nasával som tú vôňu domova, ktorú som vyše deviatich mesiacov nemal možnosť cítiť. Sledoval som obyvateľov domu. Mama, otec, súrodenci, moja žena s bábätkom na rukách. To ma zarazilo. A v tom som si spomenul na nádhernú noc, svadobnú noc, pred mojím narukovaním. Usmial som sa. Cítil som sa šťastný, konečne ma niečo napĺňalo. Vtom prišiel veliteľ, vložil mi do rúk granát a ukázal cieľ. Zahmlilo sa mi pred očami. NIE! Po lícach mi začali nečakane tiecť prúdy sĺz. No moje ruky akoby neovládal mozog. Zdvihol som ich nad hlavu a potom nasledoval len mohutný výbuch. Zobudil som sa na vlastný krik. Líca som mal zmáčané od sĺz presne ako v sne.
Svet je taký krutý! Privrel som vlhké oči. Nie, to ľudia sú takí a svet sa len nevie brániť. Alebo skôr, nemôže sa brániť. A všetci z toho obviňujú boha. No ani ten nezapríčinil všetky tieto hrôzy, čo sa dejú okolo nás. Stvoril ľudí, no nechal im voľnú ruku. Ľudia mali toľko možností... No oni si vybrali cestu zbytočného krviprelievania, zloby a bolesti. Pretože chcú dosiahnuť svoje. Pre obyčajné sebectvo, ktoré samy pred sebou skrývajú za pomenovanie „menšie zlo“. Boh nám veril, no sklamali sme. SKLAMALI SME BOHA!
Rozplakal som sa ako malé dieťa. Ani neviem kde sa v mojom vysušenom tele vzalo toľko sĺz. Spomenul som si na rodinu. Zabil som ich! V mojej pomätenej hlave som už neodlišoval realitu od snov. A čo vlastne teraz bolo mojou realitou?
Z posledných síl som vstal. Oprel som sa o vetchý kmeň palmy. Spravil som pár tackavých krokov. Podopieral som sa puškou. Aspoň na niečo bola dobrá aj bez nábojov. Vliekol som sa po vyprahnutej púšti niekoľko hodín, snáď to bol aj deň. Bol som taký vyčerpaný! Zrazu sa predo mnou zjavilo vypálené táborisko. Ešte sa z neho dymilo. Všade plno krvi, prachu, špiny, mŕtvych tiel. Už som nezniesol pohľad na toľké utrpenie. Z posledných síl som sa priplazil k najbližšej mŕtvole. Vytrhol som jej z ochabnutých rúk zbraň. V absolútnej pomätenosti, bezmocnosti, únavy a zúfalstve som klesol na zem. Priložil som si pušku k spánkom. BUM! A bolo po mne.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
3
aj ked podla mna BOH nieje,,tak si to napisala dost dobre,,naozaj velmi kvalitny blog,chvalim
5
pekne, konecne super blog. nechcem nic ovplyvnovat, ale mas pravdu, Boh nemoze za toto utrpenie ktore je, teda je mozne ze daco dopusti ,ale my mame slobodnu volu a mozeme sa rozhodnut aj po inej ceste kracat.. konecne niekto to aj povedal... o tom ma par blogov aj ja.. :
caves
caves
Napíš svoj komentár
mne sa chce revať zakaždým, keď si predstavím, aká ukrutná pravda toto je.
vraví sa, že svet je zlý. nie, zlí sú len ľudia. hlúpi, sebeckí, ignorantskí ľudia...(ach)