-Dobrý deň, princeta. Dlho sme sa nevideli. Hádam si si si nemyslela, že mi ujdeš. Ha, a to si celý palác o tebe myslel, aká si ty inteligentná a vyspelá na svoj vek. Teraz, pôjdeš domov. Toto tvoje dobrodružstvo...-
Tajana ju nenechala dohovoriť.
-Nikam nepôjdem!- vzbúrila sa v nej jej mladá horúca krv. Začala lomcovať povrazom, ktorým mala pripútané ruky.
Alza sa len uškrnula. -To si ty myslíš. Sedíš tu zviazaná a vyčerpaná. Môžeš byť princeta koľko chceš, nikdy neporazíš Kráľovnú Alzu!-
vyvyšovala sa jej nevlastná matka.
Namyslene vyšla z dverí.
Tajanu zanechala s víťazstvom v očiach. Bola taká zlá a zvrátená! Princeta sa triasla od strachu. Nana bola v bezvedomí. Bola citlivá, a toto už bolo na ňu priveľa.
Tajana najprv pokúšala zastaviť vzlyky. No po chvíli sa už slzy nepokúšala zastaviť. Zadúšajúc sa plačom myslela, koľko života mala ešte pred sebou, keby nechcela prežiť dobrodužstvo. Pozrela na Nanu. To v nej vzbudilo výčitky a rozplakala sa už celkom bez zábran a myslela do akej šlamastiky dostala svoju kamarátku. Jediný človek, ktorý jej kedysi na kráľovskom dvore rozumel a ona ju takto strašne raní. Plakala. Plakala. Pomaly sa jej smútok vykrádal z duše a na jeho miesto prichádzala zlosť. Jej búrlivá krv sa nedala volať. Nemôžem sa tu ľutovať! vravela si. Zdvihla hlavu a vlhkými očami sa pozerala na svet. Ja dokážem, že si obyčajná nula, Alza! vravela si v duchu Tajana.
Zatial čo sa princeta spamätávala šoku s Alzi, malá Lorelay napredovala do predu rýchlosťou blesku. Pirátsku loď sa im aj tak do večera nepodarilo dostihnúť. Danstir rozdával rozkazy ako šialený. Mierili k Tarčanke. Za kormidlom stál celý deň. Nepociťoval únavu, hlad ani smäd, mylsel len na svoje dve dievčatá, ktoré mu ukradli piráti. Okolo polnoci však nemohol oklamať spánok a zaspal na palube.
Tajana si ani nepamätala, ako prežila noc. Každú chvíľu hrozilo, že sem vtrhne Alza. No noc bola pokojná. Mesiac vôbec nebral do úvah strach ľudí. Tajomne svietil na Hlučným oceánom a všade bolo ticho.
Nad ránom do kajuty vtrhol čierny otrok. Surovo schmatol princetu za rameno a viedol na palubu.
-Tak tu je naša Tajanôčka,- nechutne sladkým hlasom prehovorila Alza.
Sedela na akejsi stoličke s upletenej z prútia, ktorá mala znázorňovať trón.
-Si unavená?- rýpala do nej ďalej, keď videla, že neodpovedá.
-No nič to,- pokračovala- chcem ťa oboznámiť s tým, že kým ťa odveziem nazad domov, pocestujeme do istej krajiny.
Tajana sa zľakla. Určite hľadá poklad Svetov! zhrozila sa.
Alza bola ticho.
-Akej krajiny?- spýtala sa ticho Tajana. Alza sa len pohŕdavo zasmiala.
-Nestihla si si domyslieť? Určite si o nej už počula. Nedá sa do nej dostať, lebo je zakódovaná. A dostať sa do nej vie iba potomok. Ide o Kartánsko, Tajana, už si o ňom počula.
-Ale prečo k tomu potrebujete mňa? Pustite ma, nechajte ma žiť si vlastný život!- Tajana sa rozhodla robiť, že o ničom ani len netuší.
-Tak ty nevieš, že tvoj otec bol potomok kartánského kráľa Oremusa I.? A že ty si posledný žijúci potomok mimo Kartánska?- pýtala sa Alza, no jej hlas už nemal ten sladkastý falošný podtón.
Tajana záporne pokrútila hlavou.
Kráľovná sa nazlostila. Postavila sa a dupla nohou.
-Však ty sa naučíš vravieť pravdu!- vyhrážala sa. Vzala do rúk malú lesklú píšťalku. Zapískala a z malej píšťalky sa vydral taký vysoký tón, že Tajane sa temer postavili vlasy dupkom. Chvíľu bolo ticho a princeta nechápala, čo Alza mienila tou píšťalkou dosiahnuť.
Ale Alza tam stála pokojne a škodoradostne sa usmievala.
Vtom sa začala loď triasť. Akoby sa more búrilo. Vtom sa z vody vynoril obrovský tvor sa začal nahlas revať. Jeho rev bol taký ohlušujúci, že princeta mala pocit, že jej praskne hlava. Uvedomila si, že to je ten istý rev, ktorý počula pre Alzinim príchodom.
Keď tvor prestal revať, Tajana sa mu lepšie prizrela.
Bol to drak. Obrovský šupinatý drak farby zaschnutej krvi. Vo vzduchu ho držali dve mohutné krídla. Z nozdier mu stúpal dym a o vodu šľahal dlhočizným ostnatým chvostom. Princeta sa len tak- tak udržala na nohách.
-Zoznámte sa,- prehovorila Alza.
-Tajana, toto je môj miláčik Davila- triumfálne zvolala kráľovná a nepríčetne sa začala rehotať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
2. 4.apríla 2008 20:39
Teraz nemám čas čítať moja drahá... ja viem, že som sa k tomuto už poriadne dlho nedostala, ver tomu, že ma to mrzí... akonáhle si nájdem nejakú hodinku dve, sadnem si k tomu a pekne to všetko naraz prečítam, dobre? Sľubujem ja len, aby si vedela, že som nezabudla...
Napíš svoj komentár