Jednho slnečného rána sa Tajana zobudila zo strašného sna. Snívalo sa jej znova o Alzinom drakovi, ktorý mal namiesto svojej hlavy Alzinu.
Precitla sa a cítila, ako jej po čele tečie cícerok potu. Keď cítila okolo pása Danstirovu ruku, trocha sa upokojila a znova zaspala.
No o niekoľko minút po usnutí ju zobudil škrek draka. Teraz ozajstného. Strhla sa a vystrašene hľadela okolo seba rozospatým pohľadom. Ostatní sa nechápavo a bojazlivo pozerali vôkol. Oni nevedeli, čo vydáva ten hrôzostrašný zvuk.
-Drak,- ozvala sa potichu Tajana. Nana prestrašene vykríkla. Nikolash jej stisol ruku a začal ju tíšiť.
Danstir s Theodorom hodili na Tajanu spýtavý výraz. Tá len mlčky prikývla.
-Takže draky,- mrmlal si popod nos Theodor.
-Vedel som, že Alza bude chcieť dosiahnúť všetko. Je toho schopná. Ale draky sú aj nad moju predstavivosť.- prehovoril nahlas. -S ním bude môcť veľmi ľahko dobyť Kartánsko.
-Ale ak je drak taký hrôzostrašný -čo je naozaj- , prečo ho nepoužila na odstránenie morskej panny?- spýtala sa Tajana.
-Myslíte si, že drak, nech je akokoľvek hrôzostrašný, by dokázal premôcť kamennú sochu strážiacu vchod do zakódovanej krajiny, princeta?- s unaveným úsmevom sa spýtal Theodor.
Tajana radšej zmĺkla.
Zrazu loď narazila. Úsúdili z toho, že loď zakotvila v prístave. Pomaly sa prestávali kolembať na vlnách. Cez okno kajuty videli, že okolo lode sa začala zhromažďovať neveľká hŕstka ľudí. Boli ukrutne zvedaví, čo za loď to tu pristala. Sledovali, ako z lode majestátne vystupuje Alza. Mala na sebe dlhé, priliehavé šaty, ušité z tmavého zamatu posiate zlatými hviezdami.
Zvedaví ľud si ju obdivne obzeral. Vykročila po móle. Ľudia sa rozostúpili, aby mohla pohodlne prejsť. Tajana si nenávistne odfrkla.
Nenávidela ju. Celou jej osobnosťou jej pulzovala nenávisť. Alza prešla cez malé námestie a pokračovala uličkou cez brezovú alej, až napokon úplne zmizla z dohľadu.
No zrazu sa ozvala paľba. Ozývala sa z veľkolepého zámku, týčiaceho sa v pozadí. Tajana najprv nechápala, či ide o útok alebo fanfáry.
Po nejakej chvíli jej však bolo jasné, že Alzu neostreľujú, ale ospevujú. Hnev v nej dosiahol bod varu. Zúrivo začala trhať lanom, ktorým mala zviazané nohy. Danstir na ňu nechápavo pozeral.
-Tajana, čo to...- nedopovedal.
-Ty tu chceš zostať trčať? Aby ti Alza odtrhla hlavu? No ja nie. Utečieme!- rozhodne vravela princeta a stále zúrivo trhala povrazom.
-Kto ide so mnou?- Čakala plný súhlas no ani jedna ruka sa nezdvihla do vzduchu.
-Tajana, nemala by si...- presviedčal ju Danstir.
-Ty mi nebudeš rozkazovať!- nahnevane odsekla. Znova ju prepadla starý neduh, byť tvrdohlavá ako mulica.
-Keď nikto nechce ísť so mnou, tak pôjdem sama. Zhnite tu ako hrušky! Ja idem.- Tajana si pevne stála za svojim bláznivým rozhodnutím. Konečne sa jej podarilo rozviazať uzol na lane.
Vstala a vykročila k dverám.
-Tajana, neblázni! Ako sa chceš dostať preč cez bandu krvilačných pirátov?- skúsila posledný pokus Nana.
-Cez akých pirátov?- posmešne sa pýtala princeta.
Piráti neposlúchli Alzin príkaz strážiť zajatcov a vybrali sa do najbližšej krčmy. Námorníci nazreli cez okno. A naozaj piráti už chľastali rum akoby týždne nemali vodu v ústach.
Víťazne sa na všetkých zadívala. O pár minút už pomáhala ostatným rozväzovať laná.
Spoločne sa vykradli z kajuty. Nečujne opustili loď.
Tajana si naplno užívala chuť slobody.
Je voľná! Chcela vzlietnuť ako vták a zamávať svetu, ktorý by sa z vtáčej perspektívy zdal maličký. Maličký ako gombička a Alza by bola taká nepodstatná ako mravec v tráve.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár