Bývalá posádka malej Lorelay sa nenápadne blížila k hustému lesu. Tajane prudko tĺklo, cítila ho až v hrdle. Po chvíle kráčania sa ocitli na malej lesnej lúke, ktorú obklopovali vysoké listnaté stromy. Námorníci zastavili a najprv len tak oddychovali. Museli si v hlave urovnať sled posledných udalostí. Najprv to nekonečné väzenie, ktoré bolo spojené s utrpením a strachom. A nakoniec to takto skončilo. Na tvárach sa im objavil šťastný úsmev.
Nana sa ozvala prvá.

-A čo bude ďalej?- hlas mala tichý, plný strasti.
Tajana na ňu ohromene pozrela. –Ako, čo bude ďalej? To je hádam jasné, nie? Pôjdeme nájsť poklad Svetov a zabrániť tak Alze, aby sa ho zmocnila prvá!- rozhodne vyhlásila. Všetci mlčali, aj Danstir, ktorý si ju nechcel znova pohnevať.
-Tajana, naozaj si myslíš, že je potrebné, aby sme znova riskovali život?- Nana vravela tak trochu nasrdene aj keď sa jej z oka vykotúľala slza.
-Nemusíš ísť s nami, Nana, keď si myslíš, že naša cesta je strata času.- nahnevane odsekla princeta. Nemyslela to úplne tak, ako to vyznelo. A preto ju oveľa viac prekvapila Nanina odpoveď.

-A aby si vedela, pôjdem! Však, Nikolash?- spýtala sa ozrutného chlapa, ktorý sa nad ňou hrozivo týčil, ale objímal ju okolo pliec. Mlčky prikývol, čo Tajanu rozzúrilo ešte viac.
-Tak si choďte! Choďte si, a už sa mi neukazujte na oči!- kričala.
Nana sa bez pozdravu otočila a ruka v ruke sa s Nikolashom stratila za hustým porastom.

Všetci ohromene pozerali jeden na druhého. Princeta ani okom nemihla a mlčky vykročila úzkym chodníkom ďalej do lesa.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár