Alza sedela v kresle a dumala. Ako len teraz tú knihu rozlúšti? Ako sa dostane k pokladu? Bola zúfala a mala pocit, že sa jej rúca svet. Ak sa nedostane k pokladu Svetov, ako si podmaní celú krajinu? Nijako, odíde z Kartánska s dlhým nosom. Zlostne si odfrkla.
A predsa sa nevzdá! vravela si v duchu. Postavila sa a udrela päsťou do stola. Nájde Tajanu, aj keby čo bolo!
Námorníci v lese tuho spali, dokonca aj ten, čo bol na stráži. Jedine Tajana sedela schúlená pod obrovským stromom a triasla sa od strachu. Nevedela, čo to do nej vošlo, jednoducho sa v noci zobudila a premkol ju hrozný strach.
Zrazu mala plnú hlavu výčitiek. Riskuje životy všetkých tých ľudí okolo. Obetujú život za jej pomstychtivé plány a ona si to vôbec neváži! Vždy myslí len na seba, je zaťatá ako mulica.
Zadívala sa do diaľky. Tvár jej ovanul studený vánok a začali jej slziť oči. Myslela na Dana. Kde je? Čo robí? Ach, ako jej len bolo za ním smutno. Práve teraz potrebovala, aby ju objal okolo pliec a bol jej oporou.
Zdvihla hlavu a očami hľadala hviezdy. Nesvietila ani jedna, dokonca ani Polárka dnes neukazovala smer. To ju zarmútilo ešte viac. Keby na nebi svietili hviezdy, mala by pocit, že s ňou niekto bdie. Lenže noc bola tmavá a nepríjemná.
Niekde za Tajanou sa ozvalo praskanie vetvičiek.
Šuchotalo lístie a bolo počuť kradmé kroky. Tajana vystrašene vyskočila a otočila sa. Uplakané oči sa jej naplnili hrôzou.
Postava sa k nej rýchlo blížila. Princeta stála akoby zapustila do zeme korenš. Ani sa nepohla.
Neznámy k nej podišiel a mocne ju objal okolo pliec. Tajana ešte stále stála prikovaná k zemi a v šoku nebola schopná rozmýšľať. No vtom zacítila Danstirovu vôňu a rukami si ho tuhšie pritisla k sebe. Usedavo mu vzlykala na pleci a Danstir ju nemotorne hladkal po vlasoch.
-Tíško, tíško Tajanka. Som s tebou,- šeptal jej do ucha.
Princeta sa ukľudnila a rukávom si utrela nos. Smrkla a zahanbene sa pozrela námorníkovi do očí.
Ten sa na ňu usmial a sadol si na zem, presne na to isté miesto, na ktorom predtým sedela Tajana.
Princeta si oprela hlavu o Danstirovo plece a o chvíľu zaspala.
Svitlo ráno a námorníci sa pomaly prebúdzali do nového dňa. Theodor sa zobudil ako prvý, a keď pod stromom zbadal spiaceho Danstira, spokojne si vydýchol. Bál sa oňho rovnako ako Tajana, hádam len iným druhom strachu.
Nechcel ho budiť, veď mal za sebou určite dlhú cestu.
Keď bolo slnko presne v strede oblohy, princeteta sa zobudila. Zaklipkala mihálnicami a preterela si oči.
Danstir sa tiež začal prebúdzať k životu. Unavene zívol a pobozkal Tajanu na líčko. Tá sa mierne začervenala a rýchlo vstala.
Hneď, ako Theodor zistil, že sa Danstir zobudil, pribehol k nemu a začal sa vypytovať.
-No čo, máš knihu?
Princeta zo záujmom pozrela na kapitána, takmer zabudla na jeho úlohu.
Danstir sa sebavedome usmial a vytiahol knihu spopod kabáta. Theodor uznanlivo kývol hlavou a Tajana od radosti zatlieskala.
-Ó, Danstir, ja som vedela, že ty to dokážeš,- zvolala a hodila sa mu okolo krku.
Rýchlo sa však zbalili a vydali sa na cestu. Museli očakávať, že Alza im bude čoskoro v pätách, a preto sa bolo treba poponáhlať. Tajana rýchlo určila smer a vydali sa na cestu za vysnívaným pokladom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár