Akoby zázrakom všetci prežili. Danstir plával aj s Tajanou na breh. Vyčerpaní klesli do chladného piesku a sťažka dýchali. Nana po chvíli vydychovania a vdychovania studeného vzduchu začala oživovať princetu. Keď zistila, že má ako tak pravidelný pulz, upokojila sa a prehovorila na Danstira.
-Danstir, mal by si ísť...- Ale jej brat sa už zdvíhla na odchod.
-Áno sestrička, idem pohľadať nejakú jaskyňu, kde by sme sa ukryli. Ty len pekne daj pozor na Tajanu. A vy chlapi,- obrátil sa na členov posádky- vy sa poobzerajte po ostrove a pokúste sa nájsť nejaké drevo na oheň.- Po týchto slovách sa pobral preč.
Nana sa ustarostene pozrela na princetu. Už skúšala všetko možné a Tajana mala oči stále zatvorené. Domievala sa, že toto jej bezvedomie nie je ani tak spôsobené fyzicky. Mala skôr pocit, že je to šokom. Princeta sa určite veľmi zľakla, keď sa loď tak rýchlo potopila. A tá studená voda! Ešteže ju Danstir tak skoro vytiahol, myslela si Nana. Povedala si, že keď sa brat vráti, pôjde pohľadať nejaké bylinky. Danstir sa dlhšiu chvíľu nevracal. Posádka už mala ostrov z jednej časti preskúmaný. Theodor, jeden z členov posádky, veľmi milý, úprimný a zhovorčivý človek Nane povedal, že sú pravdepodobne na Útesovom ostrove. Celý ostrov je obkolesený ostrými skaliskami. Málo kedy sa podarí lodiam dostať sa na pevninu. Preto je takmer neobývaný. Len na druhej strane ostrova je malá dedinka.
Danstir sa vrátil zo slovami, že našiel obývateľnú jaskyňu. Na otázku, prečo radšej nejdú do dediny, odpovedal:
-Princeta je príliš slabá na to, aby sme ju niesli takú dobu. Dedina je odtialto vzdialená asi osem míľ. Tajana potrebuje pokoj a jaskyňa je len tu neďaleko.- Danstir popohnal chlapov s drevom a sám niesol Tajanu. Vošli do jaskyne, ktorá bola priestranná ale chladná. Danstir ju opatrne položil na slamu a prikázal námorníkom, aby rozložili oheň. Nana odišla zbierať bylinky. Kapitán ostal sedeť nad Tajanou a dával na ňu pozor. Po chvíli sa v jaskyni rozhorel príjemný ohník. Nana sa vrátila s plnou náručou byliniek. Zatial čo ona pripravovala bylinky pre princetu, vonku sa brieždilo.
Spoza horizontu sa pomaly dvíhalo majestátne Slnko. Onedlho zaliala celý ostrov zlatistá žiara. Tajana sa zobúdzala ako príroda po zime. Pomaly otvorila oči. Prvé, čo uvidela bola Danstirova poblednutá tvár. Chviľu počkal, kým sa princeta úplne preberie.
-Ako sa cítite, Tajana?- spýtal sa Danstir. Mal pokojný hlas, aj keď po prebdenej noci z neho bola cítíť únava. Nechcel dať najavo, ako sa o princetu bál.
-Bolo mi už aj lepšie, pán kapitán.- slabo sa usmiala Tajana.
-Už nie som žiaden kapitán, princeta. Mauretánia šla ku dnu. Škoda jej, bola to dobrá loď.- ľutoval Danstir svoju vernú loďku.
-A čo sa stalo z Alzou?- spýtala sa princeta.
-Pravdepodobne si myslí, že ste mŕtva. Teda, že sme sa všetci utopili. A ani sa jej nečudujem. Tak zlikvidovala Mauretániu, že keby som to sledoval ja, tak nám nedám ani minútu života.- Danstir rozprával potichu. Princeta mu len stisla ruku a šepla:
-Ďakujem!
Na druhý deň sa niekoľkí členovia posádky vybrali do dediny. Vrátili sa až neskoro večer so správou, že zabezpečili loď. Vraj je dosť stará, ale nič iné nemali. A Tajana trvala na tom, aby čo najskôr odišli. Na piaty deň Danstir usúdil, že princeta je schopná ďalšej plavby. Vybrali sa všetci do dediny na druhej strane ostrova. Tam ich v prístave čakala Lorelay. Ich nová loď.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sakura53  9. 9. 2008 18:45
je pekné meno Lorelay... ako aj toto pokracovanie..
Napíš svoj komentár