Pozerala do knihy. Bola písaná v jazyku Kartánov. Bol to jeden z národov, čo žil v Hornozemsku. Tajana nevedela, odkial otec túto knihu má. O Kartánsku vedela, že doňho nevstúpila cudzia noha už veľmi dlho. Odkedy sa Zem rozdelila na Hornozemsko a Nílskozemsko, na ich územie nevkročil nijaký cudzinec. Otec jej z tejto knihy často čítal rozprávky. Boli o obrovských škriekajúcich vtákoch s ostrými pazúrmi, ktoré strážili poklady Svetov. Túto legendu poznalo každé malé dieťa.
Tajana nevedela, kde sa jej otec naučil po kartánsky. Keď sa tak zamyslela, uvedomila si, že o svojom otcovi nevie nič. Len to, čo sa týkalo aj jej. Keď bolá malá, zomrela jej mamička. Kráľ to psychycky nezvládola a kráľovstvo začalo upadať. No stretol Alzu a tá sa chytila vlády. Vydala sa zaňho a pomáhala mu pri vládnutí. Pod jej tlakom vydal zákon o rozhodovaní žien na tróne. Pred rokom zabila princetinho otca.
Sedela a listovala v knihe. Otvorila ju na poslednej strane. Zapozerala sa do čudných znakov a zhíkla. Ona tým znakom rozumela. Vedela čítať po kartánsky! Pribehol k nej Theodor. Tajana si tohto starého morského vlka obľúbila. Bol sčítaný, múdry a vedel kadečo, hľavne to, o čom iní nemali ani tušenia.
-Stalo sa niečo, princeta? spýtal sa.
-Nie, nič vážne Theodor. Poďte sem.- zavolala ho k sebe bližšie. Sadol si vedľa nej a nakúkal do knihy.
-Viete mi vysvetliť, ako je možné, že rozumiem týmto znakom, aj keď som sa ich neučila?
-To je kartánčina.- poznamenal. -To sa nedá naučiť. Kartánsky jazyk bol zakódovaný. Čítať ho vedia len pravý Kartánci. Je to staré pravidlo.- učene vravel Theodor.
-Ale ako je potom možné, že tomu rozumiem?- nechápavo krútila hlavou Tajana.
-Musíte byť Katánčanka. Iné vysvetlenie nie je. Alebo... Existuje jedna legenda...- zháčil sa.
-Aká legenda? Čo vraví?- zvedavo sa pýtala princeta.
-Poviem vám to, princeta, lebo vidím, že ste rozumné a múdre dievča. Ale nevravte potom, že som vás nevaroval. Je to kruté.- nadýchol sa a začal rozprávať.
-Kedysi, veľmi dávno, nebola Zem rozdelená na dve časi ako dnes. Bola jednoducho Zem. Vládol na nej Oremus I. Áno, princeta, Oremus.- potvrdil svoje tvrdenie, keď videl Tajanin prekvapený výraz. Jej otec sa vola Oremus. Oremus XXXII. Theodor pokračoval v rozpávaní.
-Kráľ mal brata Lionarda. Samozrejme Lionard chcel získať Oremusov trón. Zabil bratovu manželku. Zemský zákon vravel, že panovať musí Muž po boku Ženy. Vlády sa teda podla zákona ujal Lionard so svojou manželkou. Oremusov syn nezniesol potupu, ktorá sa naňho valila zo všetkých strán. Vysvitlo, že ani nie je manželským synom. Oremusova manželka ho mala s iným mužom. Odišiel na Nílskozemsko. Predtým, ale zavraždil Lionarda. Na Nílskozemsku si založil vlastné kráľovstvo. Akoby chcela dať najavo, že on je jediný kráľovský syn a že má vlastný trón. Keď sa Lionardova manželka dozvedela o vražde a úteku Oremusovho syna, zakódovala celé Kartánsko. Nájde ho len pravý Kartánťan, ktorý nezradil svoju rodnú zem. Váš otec, teda Oremus XXXII. bol potomkom tejto civilizácie. A vy tiež. Pretože Lionard nestihol mať syna či dcéru, zostali ste jediným potomkom tejto kráľovskej vetvy.
Theodor skončil rozprávanie. Princeta zamyslene hľadela do prázdna. Potom vstala a zakričala na Danstira.
-Pán kapitán, prosím vás, zmente kurz!-
Danstri sa nechápavo spýtal: -Prečo? A na aký, Tajana?
-Ideme do Kartánska!
-Ale tetno kurz nepoznáme. Povedal som že...- nedohovoril Theodor. Tajana mu skočila do reči.
-Ale ja ho poznám! Pán kapitán, budeme si musieť vymeniť miesta.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sakura53
9. 9.sept. 2008 19:58
jej ten záver bol skvelý.... moc sa mi tento príbeh páči...
Napíš svoj komentár