Tajana sa zobudila skoro ráno. Slnko ako obrovský žiarivý pomaranč sa gúľal na oblohu. Ospanlivo si pretrela oči. S tým kapitánovaním to vôbec nie je jednoduché. Vstala a vyšla na palubu. Opláchla si tvár studenou vodou zo suda. Skontrolovala súradnice a smer lode. Morské prúdy malú Lorelay celú noc odnášali správnym smerom. Na juh, stále na juh. More bolo zatial pokojné. Akurát mala pocit, že sa zdvíha vietor. Tajana sa oprela o zábredlie lode. Zatial nemala čas premýšľať o včerajších udalostiach. V hlave mala zmätok a toto ranné ticho priam lákalo o všetkom v kľude porozmýšľať.
Začala uvažovať o svojom otcovi. Až hanbila, ako málo o ňom vedela. A pritom to bol jej najbližší príbuzný. Mala tak málo času zistiť, aký bol človek. Ako sa dal dokopy s matkou? Alebo to bolo znova jedno z nanútených manželstiev? Asi nie, premýšľala. Keď umrela mama, otec sa utiahol do úzadia a prestal žiť. Krajinu zaňho viedol jeho mladší brat, ktorý bol v pozícií jeho pravej ruky. A keď sa zoznámil s Alzou, Nílskozemsko zase začalo žiť. Princeta nechápala ako sa taký vzdelaný muž mohol zaľúbiť do takej čarodejnice. Naozaj Alza bola ako čarodejnica. Asi mu počarila nejakým nápojom lásky... Dosť! zahriakla sa princeta v duchu. To je už trochu pritiahnuté za vlasy. Zavrela oči-
A ďalej je tu to tajomstvo o Kartánsku, rozmýsľala. Je pravda, že je jediný žijúci potomok tejto kráľovskej vrstvy? Včera, keď jej tento príbeh vyrozprával Theodor, zdalo sa jej to nepravdepodobné. Len ďalšia legenda o krajinách Zeme. Ale teraz keď si všetky tie súvislosti preberala v hlave, dávalo jej to zmysel. Vedela čítať tie čudné znaky, a pritom sa ich nikdy neučila. Jej otec jej z tej knihy čítaval rozprávky, takže tiež vedel po kartánsky. A prečo sa včera tak unáhlene rozhodla, že pôjdu do Kartánska? Nevedela. Vedela len jedno. Chce sa dozvedieť pravdu. Pravdu o kráľovy Oremusovy XXXII, o Kartánsku, o Alze. A mala pocit, že tam kam majú zamierené, odpovede na všetky tieto otázky nájde.
Slnko sa pomaly ale iste celé vygúlilo na oblohu. Posádka bola už istý čas na nohách, ale Tajana zahĺbená vo svojich úvahách, si vôbec nevšimla čo sa okolo nej deje. Nevšimla si ani ako uprene ju Danstir sleduje. Nechápal, prečo sa zrazu tak silou-mocou chcela stať kapitánkou. Už dávnoo oľutoval, ako zle sa včera k princete správal. Večer sa jej chcel ospravedlniť, ale ona sa správala ako kráľovná, a nikoho si nevšímala. A hlavne jeho. Tak nech! Nebude sa jej vnucovať. Prečo musí byť taká tvrdohlavá a pyšná? A prečo je taký on? Nebyť tej hrdosti a strachu s poníženia, hneď by kľačal princete pri nohách. Tajana si ho podmanila svojou krásou hneď v tú prvú noc. Keď sa naňho pozerala tými jej oceánovými očami. Teraz mohol sledovať akurát jej chrbát. A do jej očí sa asi hodnú chvíľu pravdepodobne nepozrie. A ak, tak sa v nich bude zračiť iba pohŕdanie. Prečo len bol taký hlúpy a vysmieval sa jej? A prečo je taký hlúpy a teraz nemá tú odvahu ospravedlniť sa? Danstir už nevládal o tom uvažovať. Čím viac o tom premýšľal, tým viac jeho srdce túžilo za tou nedobytnou princetou.
Slnko už úplne vyskočilo z perín a veselo svietilo na Lorelay. Tajana sa otočila a obzerala sa po palube. Zbadala Danstirov zachmúrený pohľad. Rýchlo sa odvrátila a ponáhlala sa ku kormidlu. Zdvihol sa prudší vietor. Prikázala zvinúť strednú plachtu. Posádka bola tichá. To ticho sa jej nepáčilo. Bolo to ako ticho pred búrkou.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sakura53  11. 9. 2008 19:31
super kapitola...takéto mam rada...
Napíš svoj komentár