HLUČNÝ OCEÁN: 7. kapitola Búrka

Celý deň bolo naozaj ticho ako pred búrkou. A podvečer ticho vyvrcholilo.
-Prečo stále tak trváš ísť do Kartánska?- bojazlivo sa spýtala Nana, keď si princeta sadla do tieňa a oddychovala.
-Lebo ma tam volá srdce. Nana, tam sa dozviem o svojich rodičoch! Alebo aspoň o jednom. Dostanem tam nezodpovedané odpovede. Som sirota, ani jeden z mojich rodičov nie je na žive. Ty by si nechcela poznať pravdu?- podráždene odpovedala princeta. Bola unavená a nanajvýš ju hnevala tá Danstirova ignorácia. To ona ho chcela ignorovať!
-Jasné, že by som chcela vedieť všetko o svojej rodine a kvôli nim by som šla aj na kraj sveta! Ale to ešte neznamená, že by som sa stala kapitánkou Lorelay a ešte k tomu, vtedy keď nič o lodiach neviem!-
aj Nana sa už trochu pookriala a hnevala sa na princetu.
-Možno ty nič nevieš! Ale ja, narozdiel od teba niečo viem a loď vediem celkom dobre. Zatiaľ sa nikto nesťažoval!
Ako to dopovedala, mračná sa ešte viac pomkli k sebe a spustil sa hustý dážď. Princeta vyskočila a schytila sa kormidla. Spolu s dažďom zafúkal aj silný severný vietor a malou Lorelay to len tak mykalo. Hojdala sa na vlnách ako malé dieťa na hojdačke, ktoré ale kričí: ,,Vyššie!"
Dieťa bolo v tomto prípade more a úboha Lorelay znášala tento nápev morských vĺn ako tá strará hojdačka.
-Rostiahnúť plachty! Všetci na miesta, toto nebude ľahké!- Tajana sa pokúšala prekričať hukot vetra a vĺn. Danstir vyskočil na nohy. Pomáhal vystierať hlavnú plachtu a pochvíli pokukoval po Tajane. Nanu nahnal do podpalubia a bol by urobil i v princetinom prípade. Ale kapitána počas búrky len ťažko naženie do kajuty. Lorelay to lomcovalo. Ale maličká loďka sa nevzdávala a statočne niesla svoju úlohu. Keď sa však mykla tak prudko. že Tajane podrazilo kolená a skončila na zemi, Danstir to už nezvládol.
-Tajana, bežte sa schovať! Ja to prevezmem za vás!- Danstir sa márne pokúšal prekričať vietor. Tajana ho nepočula. Alebo úmyselne sa robila hluchou?
Danstir teda pribehol k nej. Vytrhol jej kormidlo z rúk a výhražne na ňu pozrel. -Princeta, myslite si o mne čokoľvek, ale ja nedopustím, aby vás vlna odniesla na šíre more.
-Viete čo si myslím, kapitán? Že ste hocičím iným len chlapom nie. Ten vie dodržať slovo, keď ho dá. A teraz by som vás poprosila, aby ste šli pomáhať námorníkom. Theodor potrebuje pomoc, odviazala sa mu zadná plachta a vietor ju zachvíľu odvanie preč. Nerada by som prišla o zadnú plachtu.- chladne vravela Tajana. Vôbec nemusela kričať. Danstir počul každé jej slovo a hlboko sa mu vrývali do srdca. Porazený sa pobral pomôcť Theodorovi.

Tajana ešte dlho bojovala so zúrivými vlnami. Ale malá Lorelay vyhrala. Keď vetrisko ustal, bola už hlboká polnoc. Princeta si z tváre utrela pot a slzy. Zistila, že búrka ich úplne odviala zo smeru. V tejto chvíli jej to ale bolo úplne jedno. Tackavo zišla dolu schodmi do svojej kajuty. Ľahla si do postele a za okamžik zaspala. Vonku svietil bledý mesiac. Aj jemu bolo smutno s tejto búrky?

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu