Utami rástla ako každé iné dieťa. Avšak jej intelekt bol úplne na inej úrovni, ako u iných detí. Mama ju učila potajme čítať zo starých kníh, ktoré mala bohvie odkiaľ. Utami neustále sedela na trávnatom kopci, pod obrovskou sosnou, jedinou, ktorá vydržala tú hroznú víchricu v deň jej narodenia. Sedela a hľadela do diaľav. S privretými očami snívala o princeznách, kráľoch, sedemhlavých drakoch, o ktorých jej čítavala mama pred spaním. Ale aj tak najradšej vymýšľala príbehy o duchoch. O duchovi riek, o duchoch stromov, o pánoví času, o vlkoch, veveričkách, o vtákoch a ich stratených dušiach.
Ostatné deti ju sem- tam zavolali hrať sa, no nie často. Mali ju za čudáčku a nerozumeli jej. A Utami vždy natešne vyskočila zo zeme a utekala za nimi. Bolo to veselé dievča, s najkrajšími očami v osade. Svietili jej na tvári ako hviezdičky, usmievali sa na každého, kto to potreboval, ale nie každý si to cenil.
Možno aj preto jej prischla prezývka Hviezdička. A ona zo všetkého najradšej sedela pod nočnou oblohou, rátali svoje sestričky hviezdičky a počúvala mamu, ako rozpráva o ďalekých krajinách, kde namiesto trávy rastie betón, miesto plaču vlkov a spevu vtákov počúvajú operu, a miesto koní používajú autá. Čudovala sa tomu, ale aj tak ju nesmierne fascinovalo už len to slovo: CIVILIZÁCIA.
Bola zvláštna, nebola celkom normálna, vymykala sa spod úrovne ostatných ľudí, bola vnímavá a citlivá. Naoko to bolo plaché dievča, no hlboko vo svojom vnútri skrývala mnoho vášne a túžob.
Utami čoraz častejšie snívala o tých betonových krajoch, do ktorých sa silou mocou chcela pozrieť. Každý deň fantazírovala o tom, že keď bude veľká, navštívi New York, Londýn í Paríž. No nakoniec sa len bláznivo zasmiala a zahnala všetky sny do najtajnejšieho kúta mysle. Rozbehla sa dolu kopcom, utekala, mávala pritom rukami, akoby mala krídla. A keby sme sa poriadne zahľadeli, isto by sme ich videli.
Dievča s takou fantáziou akou disponovala ona, malo samozrejme vyššie ciele ako jej rovesníčky, ktorým stačilo žiť tak, ako ostatné ženy pred nimi. Nájsť si muža, porodiť deti, vychovať ich a potom umrieť. Chcela svetu niečo dokázať, byť výnimočná.
Jeden večer vybehla do lesa. Lesklé tmavé vlasy jej viali vo vetre a zelenkasté oči sa ligotali pri svetle mesiaca. Niekde v hĺbkach lesa znela vlčia serenáda a listy mohutných javorov spievali pod taktovkou ducha stromov. Zabudla na všetko, na čom jej kedy záležalo. Na mamu, na priateľov, na svoje sny a túžby. Neprítomne utekala preč od všetkého, čo milovala. Len pre jedno. Pre civilizáciu. Ráno dobehla na kraj skalnatého útesu. Únavou klesla na zem.
Zavrela oči a keď ich opäť otvorila videla loď. Vyskočila a pretrela si oči. Ozaj vidí dobre? Majestátne sa vznášala na vlnách, kolembala sa zboka na bok. Biele plachty mala rozprestrené a pýšila sa nimi ako pávy svojími chvostmi. Utami údivom zabudla zavrieť ústa. Keď sa spamätala z prekvapenia, začala rozmýšľať, ako sa dostane na loď.
Pomaly zišla dolu útesom na kamienkovú pláž. Skryla sa za kríky a pozorovala ľudí okolo. Bolo ich mnoho, všetci to boli muži, nevidela ani jednu ženu. Pár ich malo obuté vysoké čižmi z kože, na hlavách klobúky a cez pleco prehodenú pušku. Utomi samozrejme nevedela, čo presne to je, avšak okamžite pochopila, keď sa ozval výstrel a hneď na to žalostný výkrik zvieraťa. Zovrelo ju pri srdci.
Slnko sa začalo kotúľať za obzor, keď sa v tom ozval gong, a všetci chlapi sa nahrnuli dovnútra lode, kde sa pravdepodobne podávala večera. Vtedy Utomi vyskočila z kríkov a štvornožky sa plazila k lodi. Vyšplhala sa po jednom z lán, ktoré viseli z paluby. Ocitla sa na lodnej plošine. Vystrašene sa pozerala vôkol seba. Vedela, že nemá veľa času a tak sa rýchlo presunula k schodisku, ktoré viedlo pravdepodobne do podpalubia, kde bol sklad surovín, ktoré Biely, ako ich Utomi nazvala, brali z jej zeme a prevážali k nim. Schúlila sa do klbka za veľký drevený sud a zaspala.
Keď sa zobudila, loď už bola pravdepodobne na ceste. Celý svet sa jej kymácal z jednej strany nadruhú podľa toho, ako sa more vlnilo. Utami sa chvela duša. Zavrela oči a až teraz si uvedomila, čo urobila. Pustila sa úplne neznámou životnou cestou, ktorú nik z jej druhu ešte nepodstúpil. Zanechala všetko kvôli vlastným snom. A aj keď jej všetko nesmierne chýbalo a sčasti ľutovala svoj čin, jej srdce nesmierne túžilo spoznať všetko, čo ju čakalo v Novom svete. V civilizácii, ktorú tak nesmierne chcela vidieť a nikdy neverila, že sa jej to raz splní.
Cesta trvala niekoľko dlhých a úmorných dní. Utami bola veľmi vyčerpaná a keby sa nebola skryla do skladu, asi by umrela hladom ešte na ceste. Musela sa skrývať pred Bielymi, ktorý párkrát do dňa prišli po nejaké zásoby. Ale väčšinou to bol ten istý, podľa všetkého kuchár, ktorý si prišiel po suroviny na varenie.
Loď sa raz nakoniec predsa len prestala kolísať. Utami si vydýchla. Pomaly sa prikradla ku schodom a vykukla von. Tvár jej ovial čerstvý studený vietor. Privrela oči a naplno si ho vychutnala. Takú dobu nebola na vzduchu! Otvorila oči. Bola noc. Odvážila sa výjsť po schodoch. Keď nikde nikoho nevidela, prekĺza pomedzi sťažne a už bola preč. Noc bola chladná a Utami bola oblečená ozaj striedmo. Kráčala po kamennej dlažbe a nevedela sa vynadívať. V pouličných lampách svietili petrolej, ktorý osvetlovali celú ulicu. Míňala obchodíky, lámane čítala názvy na výkladoch. Ešte stále sa jej nechcelo veriť. Bola v Novom svete, naozaj v ňom bola.
Bola ozaj veľká zima. Drkotala zubami a pritískala paže k sebe, aby sa čo najviac zohriala. Po niekoľkých hodinách kráčania ulicami veľkomesta vyčerpane klesla na zem. Prestávala vnímať, dych sa jej zrážal na paru a počase dýchala čoraz nepravidelnejšie.
Takto našiel Utomi mladý chlapec, ktorý vyšiel veľmi skoro ráno z kabaretu, kde celú noc hral na klavíri. Pohotovo sa k nej zohol a nahmatal tep. Zacítil pomalý, no zreteľný pulz. Všimol si takmer neviditeľné a zriedkavé obláčiky pary, ktoré vydychovala. Vzal ju na ruky a odkráčal s ňou pár ulíc k sebe domov. V jednoizbovom bytíku bola taktiež riadna kosa, avšak vždy to bolo lepšie ako vonku. Položil ju na posteľ, prikryl hrubou dekou a nechal ju ďalej spať.
Chlapec bol chudobný, ale nesmierne talentovaný klavirista. Hrával po nociach v pochybných kabaretových podnikoch za pár drobných. Pretĺkal sa životom ako sa len dalo, ale aj tak nebol nešťastný, pretože robil to, čo ho bavilo. Hral. No predsa len mal vo svojich myšlienkach jeden sen. Nedosiahnuteľný. Zožať úspech a ovácie. Získať uznanie. Zabudnutý vo svojich snoch, v ktorých stojí po boku klavíra a klania sa nadšenému publiku, zaspal za stolom s hlavou v dlaniach.
Medzičasom sa zobudila Utami. Zmätene sa dívala vôkol seba a vôbec nevedela kde je. No bola príliš vyčerpaná na hociakú námahu a tak ostala ležať s myšlienkami a dohadmi, či nie je v nebi. Schúlila sa pod dekou a opať privrela oči. Bolo jej všetko jedno, taká bola unavená. Nahlas si zívla s hneď za tým si kýchla, čo zobudilo chlapca. Rozospato zaklipkal očami. Potom sa zdvihol zo stola a natiahol ruky do hora. Aj on si zívol a spustil ramená. Zadíval sa na Utami, ktorá sa stále chúlila pod prikrývkou a teraz ešte aj vystrašne hľadela na chlapca. Najprv chvílu na seba len tak pozerali. Utami sa posadila a teraz sa naňho dívala so živým záujmom. Prvý sa ozval chlapec.
„Ahoj? “ hlas mal rozpačitý a rozospatý. Utomi sa usmiala a odzdravila späť. Aká bola teraz rada, že ju mama učila rozprávať a čítať z knižiek. Úsmev chlapca povzbudil a nesmelo ho opätoval. Podišiel k nej a predstavil sa. „Ja som Matt. A ty sa ako voláš? “
„Som Utami...“ Matt sa začudoval. A potom si pospájal jej oblečenie, tmavé vlasy a zvláštne meno.
„Ty nie si tunajšia, však? “
„Nie, nie som z mesta. Prišla som ľoďou.“ Lámane odpovedala Utami. Keď videla chlapcov udivený pohľad, začala mu rozprávať svoj príbeh. Porozprávala mu o listnatých stromoch, obrovskej borovici, ktorá jediná vydržala víchricu tej noci, kedy sa narodila. Porozprávala čo- to o ich zvykoch a kultúre, o vlčích symfóniách, o hviezdach, o duchoch stromov, riek, o pánovi času. Porozprávala mu o všetkých svojich snoch a túžbach a uvedomovala si, že on je prvým človekom, ktorému také niečo vraví. A veľmi sa jej to páčilo.
Chlapec na ňu len omráčene hľadel. Po chvíli sa jeho prekvapený a neveriaci pohľad zmenil na obdivný. Zavrel oči a takmer cítil ako sa mu vetrík ihrá s vlasmi. Videl trávnaté kopce a zasnežené borovice. A počul klavír. Keď Utami skončila, zmohol sa len na jediné: „To je všetko pravda? “
Utomi sa zasmiala a prikývla.
„Teraz povedz niečo ty mne, “ vyzvala ho. Mladík len pokrčil plecami.
„Ja nie som dobrý rozprávač. Ale ak chceš, zahrám ti na klavíri, “ horlivo dodal, keď videl smutný pohľad dievčiny, ktorá však po druhej vete nadšene pokývala hlávkou. Matt vyskočil zo stoličky a posunul ju smerom k ošúchanému, starému pianu. Sadol si zaň, otvoril ho a položil prsty na zožltnuté klávesy. Zhlboka sa nadýchol a začal hrať. Hral dlho. Jeho šikovné prsty bezchybne vyľudzovali tóny, ktoré zneli v ušiach tak dokonale, ako spev slávika za svitania. Aspoň Utami sa tak zdalo.
Privrela oči a videla pred sebou chudobného chlapca v otrhanej košeli. Sedel v školskej lavici a čakal, kým sa všetky detváky vytratia z triedy. Nakoniec predsa len ostal v miestnosti sám, sám ako prst. Rýchlo kráčal do zadnej časti triedy. Stál tam klavír. Posadil sa zaň. Pomaly zdvíhal veko s nežnosťou, aby ho nepoškodil. Dotkol sa kláves rovnako, ako videla pred chvílou. Začal hrať. Zvuk klavíra z jej fantázie sa skĺbil s melódiou, ktorú hral teraz.
Otvorila oči. Pozerala na chlapca, ktorý miloval hudbu viac než čokoľvek iné na svete. Bola preňho posvätnou a klavír bol preňho sviatosťou, ktorú si patrične uctieval. K hudbe mal rešpekt a zároveň sa v nej pohyboval ako pán, a vlastne budil dojem, že rešpekt by mal mať on. Zdvihol hlavu. Uprene sa zavíval do jej zelenohnedých očí. Utami sa ponorila do toho jagavého blankytu, presne to vystihovalo Mattove oči. Jeho oči, tie boli belasé ako morská hladina, ako obloha na pravé poludnie, ako stužky, ktoré mali vo vlasoch votkané urodzené dámy z knížiek, ktoré jej čítavala mama.
„Hraj ešte, “ poprosila ho Utami. Ľahla si, skryla sa pod deku a fantazírovala ďalej. Chlapec sa len pousmial, položil ruky na klávesy a v hlave Utami opäť ožili jeho spomienky. Videla zelený park, v ktorom s kamarátmi naháňal čmeliaky, kopal do provizórnej lopty, strašil holuby a skákal do mlák. Videla rozosmiate tváre, hádam by povedala šťastné, ale predsa tomu niečo chýbalo. Jeden jediný tón... No nepočula ho. Melódia prešla do smutno-veselých tónov, pokojných, príjemných. Videla zaspávajúceho chlapca, po uši zababušeného v perine, ako mu mama spieva uspávanku. Cítila, ako sa jej pomaly zatváraju oči, ako opäť upadáva do spánku.
Matt hral ešte chvíľu, až potom si všimol pravidelného dychu dievčaťa. Pustil klavír, zatvoril ho a začal premýšľať, aj keď dopredu vedel, ako to dopadne. Prichýli Utami u seba. To dievča mu neskutočne rozumie, rozumie jeho hudbe, rozumie jeho mlčaniu.
Matt Utami kúpil zopár šiat, jedny topánky a malú sponku do vlasov v tvare lienky.
„Červená ti bude v tých tmavých vlasoch pekne svietiť, “ povedal placho a vtisol jej sponku do dlaní. Utami sa na tvári rozlial natešený úsmev a vrhla sa Mattovi okolo krku. Chlapec sa zasmial a stisol ju v náručí.
Utami sa rýchlo naučila, ako to chodí vo veľkomeste. Ťažko sa jej navykalo na kamenné dlažby, na to, že nemôže liezť po stromoch ako sa jej zachce a chýbala jej sloboda. Občas, väčšinou večer, sedela neprítomne na posteli a nebola schopná vnímať. Matt sa už začal o ňu báť, že jej táto betónová krajina neprospieva. No ráno bola opäť v poriadku, ako vždy s úsmevom na tvári. Matt ju učil písať, počítať, učil ju dejepis. Doniesol jej kopu kníh a novín. Utami bola skvelá žiačka, vnímavá, chápavá, múdra a popritom veľmi citlivá.
Utomi každý deň počúvala Mattovu hru na klavír, počúvala a snívala. Niekedy videla ďalšie úryvky z jeho života, inokedy z vlastného, niekedy cítila vo vlasoch orientálny vietor a prisahala by, že započula hrať šaminsen. Tak silno v neho verila, v jeho dokonalosť, v jeho talent, v jeho city. A Matta to hnalo dopredu, dodávalo mu to toľko síl, ako nič iné v živote. Áno, ani hudba mu nikdy nedávala toľko energie a nikdy hudbu nemiloval viac ako toto indiánske dievča. Myslel si, že nenastane ten čas, kedy bude vedieť povedať niečo také. Ale nadišiel a on sa z toho nesmierne tešil. Srdce mu búchalo len a len pre Utami a keby ste sa riadne započúvali, počuli by ste klavírnu sonátu, ktorú Matt zložil pre svoju Hviezdičku.
Ako dni bežali, Utami začala byť čoraz častejšie v depresiách, nevedela si pomôcť aj keď tušila, ako veľmi Matta bolí, keď je v týchto divných stavoch. V jeden večer už- už upadala do neprítomnosti, keď zdvihla hlavu a ozvala sa:
„Matt, nauč ma hrať, “ hlas mala slabý, no aj tak sa usmiala. Chlapec jej úsmev opätoval a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať z postele. Posadil si ju na kolená. Utami nežne a s úctou položila svoje dlhé prsty na klávesy. Matt opatrne priložil ruky na tie jej a začal jej pomaly vysvetlovať. No ona odtiahla ruky spod jeho dlaní a položila ich na jeho prsty. Matt sa jej usmial do vlasov a začal pomaly hrať. Cítil v tom toľko intímnosti, aká medzi nimi ešte nebola. Privrel oči a nečujne vdychoval vôňu jej vlasov. Utami mu stisla dlane. Prestal hrať. Preplietli sa im prsty.
Indiánka sa otočila tvárou k nemu. Dotkli sa nosmi. Oči mali obaja privreté. Pomaly sa im spojili pery. Matt ju jednou rukou chytil okolo drieku, druhou rukou jej vošiel do vlasov. Utami ho hladkala po tvári. Tak veľmi ho milovala. Dala by mu celý svoj svet, všetko čo len mala, všetko čo jej bolo drahé a srdcu blízke. Pozrela sa mu do očí. Leskli sa v nich slzy, citlivý chlapec sa rozplakal od toľkého šťastia. Pohladila ho po tvári a vtisla mu bozk na líce. „Milujem ťa, “ šepol jej do ucha. Objala ho a šepla, že aj ona jeho. A tichom sa nieslo ako v ozvene: milujem ťa, milujem...
Láska, ktorá bola medzi týmito dvoma mladými ľuďmi bola taká jedinečná a výnimočná, ako celý vesmír. Pre nich prirodzené a jednoduché, pre pochopenie iných nerozlúštiteľné.
Na druhý deň Utami zmizla do parku. Poslal ju Matt trocha sa poprechádzať, pretože sa mu zdala akási bledá a vedel, že čerstvý vzduch jej pomôže. On ostal sám doma, spoločnosť mu robil len klavír a hudba, ktorú tvoril. Bol plný lásky, duša mu spievala od radosti a vládol v ňom pokoj, aký ešte nikdy necítil. V hlave mu vírili melódie, noty kládol na papier jednu za druhou. Hral pieseň znovu a znovu, chcel sa presvedčiť o jej dokonalosti, no predsa mu tam niečo chýbalo. Možno by stačil jeden jediný tón... Nechal to tak. Poobede sa vrátila Utami. Uťahaná si ľahla na postel. Matt si sadol za klavír.
„Utami, napísal som pre teba pieseň. Počúvaj, “ povedal mäkko. Dievča sa posadilo a spozornelo. Hneď ako zazneli prvé tóny, telo by jej akoby povolilo a upokojilo sa. Zavrela oči a počúvala. V polovici skladby pomaly vstala z postele. Podišla k nemu. Nedal sa vyrušiť. A istej chvíli položila ukazovák na kláves a zaznel tón, ktorý mu tam chýbal. Hrál stále, bez prestania a Utami sa vrátila späť do postele. Keď Matt skončil, celá sa chvela. Na tele, na duši a srdce jej búchalo ako zvon. Z očí sa jej rinuli slzy. Vyskočila z postele a hodila sa mu okolo krku. Milujem ťa, milujem, šepkala. Ale možno to len bola ozvena, ktorá sa ozývala všade, kde boli prítomní.
Večer šiel Matt hrať do kabaretu. Utami ho vyprevádzala a medzi dverami mu vtisla do rúk noty od jeho novej piesne. „Mal by si ju zahrať, Matt. Je nádherná! “ vravela úprimným hlasom a zadívala sa mu do očí.
„Radšej nie, nemyslím si, že by sa ľuďom páčila...“ prostestoval, no Utami mu skočila do reči. „Ako to, že by sa im nepáčila, veď to je najlepšia skladba akú som počula! “
Nenechala mu miesto na prostest, postrčila ho von z dverí, postavila sa na špičky a vtisla mu posledný bozk na líce. Zavrela dvere a sadla si pred okno. Podoprela si hlavu rukami, zavrela oči a snívala. Cítila sa, akoby sa vrátila do svojho detstva. Avšak teraz fantazírovala o úplne odlišnom sne. Chcela opäť cítiť pod bosími nohami zarosenú trávu, voňať jar, jeseň i zimu vždy, keď prišli k moci. Chcela sa pretekať so škovránkami a nahánať cvrčky. Povzdychla si. Z pod privretého viečka sa jej vykotúľala slza.
Zatiaľ, čo Utami smútila za domovom, Matt hral v pomenšom, zafajčenom podniku pri skackavom svetle lampy. Hral osvedčenú klasiku, no celý čas rozmýšľal nad papiermi, ktoré mal skryté v taške. Po polnoci sa odvážil a vytiahol noty. Nevedel sa odhodlať, bol nervózny a triasli sa mu ruky. Hostia začali byť netrpezlivý, chceli počúvať. Najnespokojnejší z nich začal vykrikovať, že chce počúť hudbu. Okoloidúci čašník drgol Matta do ramena a ten pomaly začal hrať. Prvé tóny boli neisté. No pomaly sa stratila všetka tréma a obavy odvial vietor spokojnosti, ktorý v ňom vyvolával milo prekvapené tváre poslucháčov.
Hral s takým oduševnením ako nikdy v živote. Všetky tie emócie, ktoré dal skladbe v ňom znova rezonovali, prežíval ich ako po prvýkrát. Bezpochýb to bolo jeho najlepšie vystúpenie. Keď dohral najprv bolo všade ticho. Matt so sklonenou hlavou ostal nehybne sedieť. No potom vstal a poklonil sa. Barom sa niesol obrovský potlesk. Začal ho ten chlapík, ktorý sa nervózne rozkrikoval. Poklonil sa ešte zopár razí a sadol si späť na stoličku. Povzbudený úspechom hral aj ďalšie svoje skladby. A zakaždým sa ozval potlesk.
Ráno unavený, no nesmierne šťastný vyšiel z baru. Spravil pár krokov a zastavil ho chlap oblečený celý v čiernom. Ponúkol mu prácu na plný úväzok v národnom divadle. Hral by na divadelných predstaveniach, na dôležitých stretnutiach, mával by vlastné koncerty. Matt natešene súhlasil.
Cestou domov niekoľkokrát nadšene vyskočil. Na tvári mal úsmev od ucha k uchu, cítil sa veľmi dobre.
Potíšku otvoril dvere na byte. Vyzul topánky, odložil kabát a vošiel do izby. Utami sedela na posteli a tlmene plakala do dlaní. Matt k nej vyplašene pribehol. Objal ju a začal sa vypytovať, čo sa deje. „Neboj, to bol len zlý sen, “ vzlykala. Tuho ju stisol. Už som s tebou, len s tebou, šeptal jej do ucha. Ešte pevnejšie ju zovrel v náručí a Utami sa pomaly upokojila. Keď prestala vzlykať a ostala pokojne ležať Mattovi v náruči, povedal jej tú skvelú novinu. Utami na tvári plač vystriedal úsmev, ten, ktorý v jej osade býval najkrajším. Vrhla sa naňho, zvalila ho na postel a výskala radosťou. „To je úžasné, úžasné...“ opakovala dokola a stískala ho. Matt sa smial, tešil sa s ňou. Pobozkal ju. „Veď to len vďaka tebe, to ty si úžasná, moja Hviezdička.“
„Iba tvoja, vždy navždy, na veky vekov. Milujem ťa.“
Všetko najlepšie k meninám, trdlo
Rozprávka
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kyuzo
20. 9.sept. 2009 12:03
Dakujeeeem trdlooo A vsetko najlepsie k Narodeninaaaam ^^
2
pekný darček si mu vymyslela ....tu vidno ako si sa veľmi zlepšila! vauúúú užastné opisy
4
@mielikki no musím sa pridať ale zasa pačilo sa mi že to nebolot ake tuctove...akože ten koniec sice bol taky suchcsi ale nebol tak tuctovo tragicky chapeme sa?
Napíš svoj komentár