Dievča sa na nich pozeralo so zdvihnutým obočím, a mne to bolo všetko odrazu tak trápne. Práve v tejto chvíli som chcel byť hocikde, len nie tu. Najlepšie v mojej izbe na Slovensku a schovaný pod posteľou. Sklonil som hlavu a uprene sa díval na vlastné tenisky. Ako som prechádzal dverami, neuvedomil som si, že to divné dievča stojí vedľa mňa. Náhodne sa nám dotkli malíčky. Rýchlo som zdvihol hlavu a pozeral sa rovno do očí tomu kapučínovému dievčaťu. Tmavé dúhovky jej takmer splývali so zreničkami a to vyzeralo natoľko čudne, či strašidelne, až mi z toho na šiji vyskočili zimomriavky. Znova sa usmiala, no teraz som jej úsmev nevedel opätovať. Z haly som rýchlo bežal hore do izby. Schody som vybehol v rekordnom čase a zabuchol za sebou dvere. Sadol som si na posteľ a hlavu si oprel o dlane.
Po chvíli vošiel Tonick a keď ma zbadal, ako tam zúbožene sedím, znova sa začal rehotať.
„Zdá sa ti niečo smiešne?“ naštvane som sa spýtal a hodil po ňom vankúš. Tonick prikývol, rozrehotal sa ešte viac a mňa skoro roztrhlo. Zaťal som päste, aby som sa ukľudnil.
Vošiel Mišo, za ním Filip a keď zbadali Tonicka, ako sa od smiechu váľa po zemi, s chuťou sa pridali.
Ja som tam len bez pohybu stál a bezmocne sa pozeral na smejúcich sa kamarátov. Keď sa upokojili, Tonick si sadol na moju posteľ a vraví:
„Ach, kamarát, prepáč. Ale toto bolo vážne smiešne. Keby si sa len videl!“
„Hmmm...,“ na nič iné som sa nezmohol.
„Kukal si na tú babu akoby to bola nejaká hollywoodska hviezda...“
„A čo ty vieš, možno bola,“ nenechal som ho dohovoriť. Tonick len pokrčil plecami a tváril sa, že som ho moc nepresvedčil.
„Aspoň už viem, na aké baby letíš. Nedal si mi tú možnosť, to zistiť, keďže teba žiadna baba nevedela vyviesť z miery.“
„No veď to! Mňa nikdy dievča takto neohúrilo, takže nechápem čo sa to deje...“ nechápavo som krútil hlavou.
„Do kopy nič. Len si paf z nejakej ženskej,“ povedal Tonick a tváril sa ako nejaký skúsený svetobežník, ktorý už všetko videl a všetko vyskúšal.
Uškrnul som sa. Konečne sa mi vracala moja typická nálada. Zhlboka som sa nadýchol a pokúsil sa hodiť tento divný zážitok za hlavu. Do izby vošiel Holb.
„Chalani, o tridsať minút buďte dolu, v jedálni. Budeme mať také informačné stretko, OK?“
Nedbalo sme prikývli a učiteľ odpochodoval do ďalšej izby.
Po tom informačnom stretku, na ktorom nám boli povedané všetky dôležité informácie, ktoré mi aj tak po piatich minútach vyleteli z hlavy, sme mali voľno.
Hip-hoperi sa zdúchli k pipinkám na izbu a my s Tonickom sme ostali sami. Napadlo mi, že by som sa pohol s ním porozprávať o tom dnešnom trapase dolu v jedálni. Áno, mal som to hodiť za hlavu, ale natoľko to mnou zamávalo, že som nedokázal myslieť na nič iné. Hanbil som sa začať s tým ako prvý. A tak sme sa celý večer rozprávali o blbostiach a počúvali hudbu. Vybil sa mi mobil, hudba stíchla, Tonick tiež. Ľahol som si na posteľ. Nohy som mal na vankúši. Zrazu sa len tak z ničoho nič ozval Tonick.
„Tebe sa tá baba z jedálne dosť ľúbi, však?“ Hoci bola tma, vedel som, že sa uškrnul. Aj keď som na túto vetu čakal celý večer, zrazu sa mi nechcelo o tom baviť. Len som niečo zašomral a ďalej to nerozvádzal. Tonick to bral asi ako súhlas a tak ďalej neotravoval. Vtedy vpochodovali do izby chalani v sprievode s Bredovou, ktorá nám pekne vynadala, keďže už bolo dosť hodín. Zhasla stolnú lampičku, ktorá svietila Mišovi pri posteli a zabuchla za sebou dvere.
„Keď sem prídem druhýkrát, nech ste už zalezení v posteliach a spíte!“ strčila do izby nos posledný raz.
Chalani sa ešte chvíľu bavili o babách z vedľajšej izby, hlavne o pipinke Kristínke, čo som naozaj nemal chuť počúvať. Zavrel som oči a pokúšal sa zaspať. O spánok ma však oberalo divné dievča, kvôli ktorému som bol strápnený do konca života. Stále som mal pred očami jej peknú tvár lemovanú hustými vlasmi. Zrazu sa mi vynoril obraz jej očí a tá spomienka ma natoľko zaskočila, až som prudko otvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Keď som sa spamätal, znova som zavrel viečka a mienil ich mať v tomto stave až do rána. Zo spánkom, či bez neho. Avšak namáhavé cestovanie ma zmorilo a napriek kapučínovému dievčaťu som zaspal a zobudil sa až ráno na piskľavý hlas pani učiteľky Novotnej.
Otvoril som zalepené oči a ospalo som zívol. Posadil som sa, hlavu strčil do dlaní a pár minút tak ostal. To sa však zobudili aj chalani a zívali podobne ako ja. Vyskočil som a ako prvý som trielil do kúpeľne. Po pol hodine nás zvolali na raňajky. Bol som bohu vďačný za to, že sme nemuseli ísť na rozcvičku, ako to už na takýchto školských akciách býva.
Ako som schádzal po schodoch, pomyslenie na to, že v jedálni bude to dievča, mi spôsobovalo veľké stresy. Triasol som sa, potili sa mi dlane a v bruchu mi lietali motýle. Zo zavretými päsťami som prešiel cez dvere jedálne a snažil som sa dívať na tenisky. Kráčal som za Tonickom, ktorý mieril k tomu stolu, kde sme sedeli aj včera. Mechanicky som jedol rožok so šunkou a díval som sa len tak do blba, pred seba. Zjedol som už asi tri rožky, nie som si istý počtom, lebo som bol taký napätý, že som nedokázal zrátať ani len počet zjedených rohlíkov. Ozval sa rachot, decká sa zdvíhali na odchod. Vtedy som sa akoby zobudil a rozhliadol sa vôkol seba. Nikde som dievčinu nevidel a tak som sa bezstarostne mohol zdvihnúť zo stoličky a bezpečne ísť naspäť na izbu. V izbe som sa však cítil hrozne sklamaný, že som to dievča znovu nevidel. Prišiel Holb a vravel niečo v tom zmysle, že sa máme prichystať, pôjdeme do mesta. Obliekol som si vetrovku, ktorú som mal zbalenú v kufri. Vonku bolo počasie pod psa, popŕchalo a tmavú oblohu lemovali husté čierne mraky. Tonick zašomral niečo v tom zmysle, že prečo sa musí to počasie dosrať práve vtedy, keď prídeme na výlet my. Odšomral som mu, že netuším a tým sa naša ranná konverzácia skončila. Ako som si už stihol všimnúť, ani jeden z nás skoré rána neznášal veľmi dobre.
Nastúpili sme do autobusu, vlastne bolo to niečo ako naša bratislavská MHD-čka. Večer ma tak boleli nohy, akoby som bol pobehal celý Madrid. Poriadne sme ani nič nevideli, pretože boli všade zápchy a polovicu dňa sme strávili s preplnených autobusoch, prípadne električkách. Večer som mal znova ten blbý pocit ako ráno. No dievča tam znova nebolo.
Tak to šlo niekoľko dní. Program bol stále ten istý. Behali sme po meste a obkukovali kultúrne pamiatky. Zopárkrát nám dali rozchod v OBROVSKÝCH nákupných centrách, čo bolo celkom fajn. Celý ten týždeň a pol, čo uplynul, sa vlastne nič zaujímavé nestalo. Ak nerátame tú Mišovu lovestory, keď údajne „zaspal“ u pipinkách na izbe. Bredová ich našla aj s Kristínkou v jednej posteli, to bol ale prúser. Tak vrieskala a také blbosti, až som bol rád, že jej nikto nerozumel. Mišo mal potom zakázané chodiť k nim po večeri na izbu a tak trčal s nami. Tonick sa na každej ulici zamiloval do inej Španielky, ale hneď ako stretol druhú, ho to prešlo.
Náš pobyt v Španielsku sa krátil ku koncu a ja som si ani nestihol uvedomiť, ako rýchlo to prebehlo. Zapáčil sa mi tunajší spôsob života. Ľudia v uliciach boli živí, usmiatí, alebo úplne sklesnutí a smutní. Príliš vyjadrovali svoje emócie, boli vášniví a pedantní.
Zvykol som si celý deň behať po meste, poobede niekedy skočiť do knižnice a tváriť sa, že sa vzdelávam. Aj tak sme s Tonickom len obzerali babské zadky a sedeli so slúchadlami v ušiach.
Kapučínové dievča som až doteraz nestretol. Musím priznať, že mi to spríjemnilo celý pobyt, keďže som sa nemusel stresovať, či ho náhodou nestretnem.
Avšak dnes, tri dni pred odchodom, som ho znova stretol. Vyšiel som sa trochu prejsť a nejako podvedome som zamieril k jedálni. Kráčal som popri kvetináčoch s plážovými palmami a vtom som ju zočil. Sedela na lavičke a niečo čítala. Zostal som stáť a nevedel som, čo mám robiť. Dostavili sa typické príznaky stresu. Začali sa mi potiť dlane, v bruchu sa mi trepotali motýle a telom mi prechádzala studená triaška. Dievčina ma zbadala a kývla na mňa. To ma natoľko prekvapilo, až som skoro spadol z nôh. Skúsil som spraviť krok. Nič. Moje telo absolútne nereagovalo. Skúsil som zdvihnúť ruku. Pomaly som sa znova preberal k životu. Vykročil som pravou nohou a prišiel až k nej. Prisadol si a spustila na mňa niečo po španielsky. Pozeral som sa na ňu ako tela na nové vráta. Po chvíli akosi vytušila, že jej asi nerozumiem a skúsila po anglicky.
„Ahoj, ja som Rose,“ predstavila sa. Ani nečakala na odpoveď už mlela ďalej.
„Všimla som si ťa ten prvý večer v jedálni,“ usmiala sa a žmurkla na mňa. Začervenal som sa a svoj pohľad uprel do zeme.
„To bol ale trapas...,“ vykoktal som zo seba. Pozrel som sa na ňu a ona sa stále usmievala.
Opantala ma tým svojím čiernym pohľadom. Mal som pocit, že ma hypnotizuje. Zavrtel som hlavou, trikrát žmurkol a začal som mať znova čistú myseľ.
„Ako sa voláš?“ opýtala sa ma čistou angličtinou.
„Hmm...“ chvíľu som rozmýšľal, že ako sa moje meno poangličtí.
„Ja som Adrew,“ vysúkal som napokon zo seba tú jednoduchú vetu, ktorá sa mi však v tej chvíli zdala veľmi zložitou.
Znova sa usmiala a ja som sa nesmierne červenal. Zahanbene som sklonil hlavu a hneval sa sám za seba, aký som nehorázne trápny. Zasmiala sa, a povedala niečo v tom zmysle, že som zlatý. Pozrel som na ňu a tiež sa usmial. Prehodila si vlasy z jednej strany na druhú a pokračovala vo svojom monológu. Rozprávala zväčša o škole, o kamarátoch, o obľúbených farbách a jedlách. Sem-tam sa ma na niečo opýtala ja som jej koktavo odpovedal, ale už som nebol taký červený, hlas som mal pohodovejší a celkovo som sa cítil povznesene. Všetko som vnímal cez akýsi závoj. Obraz som mal mierne rozmazaný, zvuky ku mne doliehali akoby z veľkej diaľky. Celý rozhovor sa mi dívala uprene do očí a ja som jej pohľad opätoval. Zrazu prestala rozprávať a jej čierne oči boli až podivuhodne blízko. Privrel som viečka, keďže som tušil, čo bude nasledovať. Letmo ma pobozkala na pery. Potom vyskočila, zvolala Adiós! a odcupotala preč. Zostal som tam sedieť ako michalangelova socha. Postupne som sa z toho spamätával, no stále som sa cítil ako v tranze. Vstal som a odišiel do izby. Vošiel som, a kráčal rovno k posteli. Mal som sklený pohľad, díval som sa rovno pred seba. Tonick na mňa začudovane pozrel, že čo mi je.
„Ee, ahoj,“ pozdravil ma neisto. Kývol som mu naspäť, akože som zaregistroval pozdrav. Ležal som na posteli vystretý ako pravítko.
„Ehm, deje sa niečo?“ opýtal sa ma kamarát a mával mi rukou pred očami. „Zem volá Andreja, zem volá Andreja,“ vypotil zo seba starú, otrepanú hlášku. Zrazu som potriasol hlavou. Závoj z uší i očí zmizol, svet som vnímal oveľa čistejšie.
„Čo je, čo mi šibrinkuješ rukou pred očami?“ opýtal som sa a chňapol po Tonickovej ruke. Ten sa šikovne uhol a zvalil sa do vlastnej postele. Zasmial sa a strčil si do uší slúchadlá. Bol už večer, za oknami svietila tma a ja som sa rozhodol, že pôjdem spať. Ešte stále som si nebol istý, či sa stalo to, som si myslel, že sa stalo. Naozaj som sa dnes rozprával s kapučínovým dievčaťom? Povedala o mne, že som zlatý? Dokonca ma pobozkala? Nechcelo sa mi veriť. Tonick už chrápal, keď som sa konečne odhodlal povedať mu o tom. Zamračil som sa do tmy, obrátil som sa na druhý bok a zaspal som.
Na ďalšie ráno, predposledné, ktoré sme trávili v španielsku, svietilo slnko. Celá obloha bola zaliata zlatým svetlom, nebo bolo čisto modré. Usmial som sa, čo veštilo dobrý deň. Mišo a Filip zdúchli niekam preč, Tonick práve ospalo vyšiel s kúpeľne. Vystrel ruky do hora a hlasno zívol. Sadol si na posteľ a ja som sa práve rozhodol oznámiť ho z včerajšou udalosťou.
Pozeral na mňa bez akéhokoľvek výrazu v tvári. Keď som skončil, otvoril ústa, že niečo povie. Potom ich zavrel.
„No, pekný sen si mal...,“ povedal rozospatým hlasom a znova zívol.
„Mne sa to nesnívalo!“ vykríkol som pohoršene.
„Tak čo potom...?“ Tonick sa tváril nechápavo. „Hádam to len nie je...“
„Ale je!“ povedal som a víťazoslávne sa usmial.
Nestihol to okomentovať, pretože vošiel Holb a prinútil nás ísť na raňajky.
Doobeda sme vyrazili znova do mesta. Užívali sme si pekné počasie, mali sme krátke rukávy, pipinky nabehli v minisukničkách a sandálikoch.
Poobede sme zakotvil na nejakej výstave v nejakom múzeu. A tam sa vlastne začalo to celé, prečo som sa rozhodol napísať tento príbeh.
Bola to výstava najstarších národov, ako boli Rimania, Gréci a Egypťania. Učitelia nám dali rozchod a ďalej sa o nás nezaujímali. Pretože nás, mňa a Tonicka, veľmi táto výstava nezaujala, zviezli sme sa na prvú lavičku v okruhu sto metrov.
Sedeli sme chvíľu bez slova, a potom Tonick začal trepať niečo o tom, že sa mu tu páči a ešte nechce odísť...
No, veľmi som ho nepočúval, pretože som zbadal Rose. Kráčala k nám ladným krokom top modelky. Drgol som Tonicka do ramena, aby prestal tárať hlúposti. Keď ju zbadal, uškrnul sa a vstal, že sa vzdiali. No ja som ho schytil za lakeť, a stiahol späť na lavičku.
„Holá,“ pozdravilo dievča. Sadlo si vedľa mňa.
„Čo tu robíš?“ opýtal som sa jej a hľadel jej do očí. Ináč sa u nej ani nedalo. Zrazu na mňa znova doľahol ten pocit, že všetko vidím a počujem akoby cez závoj. Prestal som vnímať buchot krokov, bzukot neónových svetiel aj Tonicka. Sústredil som sa len na Rose. Na vôňu jej vlasov, ladnosť jej pohybov, usmiate líčka, ale hlavne na čaro jej očí. Opantávala mi zmysly.
Na chvíľu ma prebudil Tonick, keď mi oznámil, že si skočí pre pitie. Odišiel a ja som znova vnímal iba krásne kapučínové dievča. Ponúklo mi kofolu. Poslušne som sa napil. Chcel som jej ju vrátiť, no ona odmietla, že to môžem dopiť.
Rozvíjala konverzáciu, ako som sa dnes mal, a kde sme všade boli, ako sa mi tu páči. Odpovedal som jej väčšinou jednoslovne, niekedy som vetu trošička rozvil.
Zrazu stíšila hlas a tvárila sa utrápene. Rýchlo som si to všimol a spýtal som sa jej:
„Čo sa deje? Prečo si zosmutnela?“
„Ach, mám jeden problém. Ale nechcem ťa tým zaťažovať....“
„Nezaťažuješ ma tým,“ namietal som.
Pokračovala rýchlo, akoby čakala len na moju odpoveď.
„Vieš,“ stlmila hlas na minimum, takže som sa musel k nej primknúť bližšie, „ja nie som študentka a vlastne ani Španielka.“ Pozrela na mňa, či ma to nejako nevystrašilo. Keď videla môj pokojný a oddaný pohľad, pokračovala ďalej.
„Môj otec je vzdialeným a zároveň jediným potomkom faraóna Tutanchamóna.“
Pozrel som sa na ňu, tváril som sa mierne šokovane, ale to bol len pozostatok mojej vlastnej vôle. Ako sa tak pozerám späť na túto udalosť, čoraz viac som presvedčený, že ma to dievča zhypnotizovalo. Ako ináč by som mohol naletieť na takú absolútnu kravinu?
Keď videla, že sa jej nesmejem ani nijako ináč jej neodporujem, sebavedome pokračovala ďalej.
„Právom nám patrí istá vec, ktorú si však španielska vláda privlastnila, pretože sa našla na území tejto krajiny,“ vravela. Nachvíľu sa odmlčala a potom ďalej pokračovala.
„Je to poklad faraóna Tutanchamóna, ktorý mu bol ukradnutý. Zlodej ho odniesol sem, do Španielska, ale stratil ho. Vedci ho objavili a teraz ho vystavujú v múzeách,“ zlovestne si odfrkla. Ja som len jej len prekvapene hľadel do očí. Teraz sin si už úplne istý, že som bol pod vplyvom nejakej hypnózy. Na takúto blbosť by tej babe neskočilo ani päťročné decko!
Postupne ma oboznámila s plánom. Dnes večer sa ukryjeme na záchodoch, a ukradneme poklad. Hmm, ďalší dôkaz o tom, že som nebol pri zdravom rozume, keď som to robil. Začalo sa stmievať. Z múzea pomaly odchádzali poslední návštevníci. Naša skupina už určite odišla. Práve zisťujú, že som zmizol a Bredovú trafil šľak.
Sedel som na dievčenských záchodoch a kukal priamo pred seba. Sem-tam som odpil z tej kofoly, ktorú mi nechala. Rose niečo vybavovala cez mobil a rapotala rýchlou španielčinou. Po nejakom čase, odhadujem, že to mohlo byť pár hodín, ma zavolala k dverám. Poslúchol som ju a rýchlo sa k nej dostavil. Vyšli sme zo záchodov a nečujne sa zakrádali k výstave egyptských artefaktov. Všade bola nepríjemná tma, čo som vnímal aj cez ten matný závoj. Bolela ma hlava, búšilo mi v nej, akoby sa mala rozpoliť na dve časti. Nohy sa mi plietli, ledva som kráčal. Ale nemohol som Rose sklamať.
Keď sme dorazili na miesto, dievčina ihneď zamierila k obrovskému sarkofágu. Ja som stál vo dverách a pozeral sa, čo robí. Pokynula mi, aby som šiel k nej. Ako verný psíček som ju poslúchol. Pošepkala mi, aby som jej pomohol otvoriť ho. Zaprel som sa a so všetkou svojou silou som otvoril sarkofág. Vnútri sa ukrývala malá truhlička, po ktorej Rose rýchlo chňapla.
Vtom sa v miestnosti rozsvietilo svetlo. Rose okamžite utekala k dverám. Preletela miestnosťou ako srnka. Ja som tam len stál ako soľný stĺp a ani sa nehol. Prišiel ku mne policajt, niečo po mne vyblafol a strkal mi ruky za chrbát. Druhý policajt naháňal kapučínové dievča. Pretože bol silnejší a rýchlejší ako ona, dobehol ju, zvalil ju na zem a vytrhol jej skrinku z ruky.
Ďalej si toho moc nepamätám. Spomínam si na bielu izbu bez nábytku, kde som asi strávil noc. Zobudil som sa až na druhý deň popoludní, na izbe v intráku. Tonick si balil veci do veľkej cestovnej tašky. Pomaly som zaklipkal očami a posadil sa.
„Tak čo, už si hore, ty zlodej?“ zo smiechom sa pýtal Tonick.
Zamračil som sa, bolela ma hlava. Matne som sa rozpamätával na minulú noc.
„Čo sa stalo?“ ospalo som sa pýtal.
„To sa pýtaš ty mňa?“ Tonick sa tváril prekvapene.
„Hmmm...“ zamrmlal som.
„No, tak to dievča ti dalo vypiť nejakú drogu, a ty si potom robil to, čo ti povedala. Neviem, čo to bolo za svinstvo, ale poviem ti kamarát, buď rád, že si neskončil tridsať metrov pod zemou,“ povedal Tonick a uškrnul sa.
„A čo sa vlastne dialo?“
„Jejda, to si ozaj nič nepamätáš? No, tak to dievča bolo dcérou nejakého mafiánskeho šéfa. A zmysleli si, že ukradnú niečo z toho múzea, neviem presne, čo. Nejaký poklad, myslím,“ zamračil sa, ale pokračoval. „Potrebovali však niekoho, kto tomu dievčatku pomôže a na koho potom zvalia vinu. Len im to akosi nevyšlo,“ zasmial sa. „To dievča to pokašlalo.“
Pokúsil som sa vstrebať všetky tieto informácie do seba. Chvíľu som sedel a vnímal len šum áut z ulice.
Potom som vstal a začal som sa baliť.
Kapučínové dievča som už nikdy viac nestretol. Odišli sme z Madridu vysmiati a so super zážitkami. Len ja som mal taký divný pocit, akoby som tam zažil niečo, čomu sa mi do konca života nebude chcieť veriť.
Na letisku ma čakala mama. To ma tak prekvapilo, až som skoro spadol z nôh. Bol som nevyspatý a bledý. Mama sa ma pýtala, čo sa mi stalo. A ja som len zamrmlal, že sa potrebujem aklimatizovať.
Rozlúčil som sa s Tonickom, s učiteľmi a aj s ostanými spolužiakmi. Nasadli sme na šesťdesiat jednotku a frčali sme domov.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
emotoy
4. 2.febuára 2009 15:03
Po dlhej dobe najlepší blog aký som čítal Ō_Ǿ
2
veľmi pekne píšeš, páčilo sa mi to ...zaujímavý príbeh, nečakala som, že sa toto z Rose vykľuje
Napíš svoj komentár