Na nič iné nedokážem myslieť, len na teba. Si nadpozemská bytosť. Nemôžeš byť človekom, obyčajným smrteľníkom. Si nesmrteľná. Tvoja osobnosť vyžaruje auru bohyne. Si prekrásna, si anjel, čo padol z neba. Neviem si inak vysvetliť tvoju existenciu.
Sedím pod stromom. Fúka severozápadný vietor, na oblohe visí obrovský mesiac. Je taký veľký, až vyzerá, akoby chcel otvoriť neviditeľné ústa a pohltiť celú zem. Na sklenej hladine jazera sa leskne jeho strieborný odraz. Nesvietia žiadne hviezdy, čo ešte viac zvýrazňuje kontrast medzi čiernym nebom a bledým mesiacom. Tma je zvláštne sivá. Pripomína mi tvoje oči. Nikdy som nevidel také oči! Keď sa smeješ, odráža sa v nich nevinnosť striebornej luny. Keď plačeš, lesknú sa ako odraz mesiaca, čo sa hompáľa na vlnách skleného jazera. Sivosť tvojich dúhoviek sa na pár malých okamihov stáva priezračnou, trblietajúcou sa hmotou. Slzy sa zmiešajú so smútkom tvojej duše a vznikne to neznámo.
Lilia...ach Lilia!
Len raz som ťa videl plakať, len raz som videl to zvláštne tajomstvo v tvojich očiach. Ohromilo ma to, nikdy som nevidel čosi také magické, tajomné, nevysvetliteľné, až dovtedy. Hanbím sa, keď pomyslím, že by som ho chcel vidieť znova. Hoc aj za cenu tvojho smútku. Ako sa dívam na tú sivú oblohu, opäť nedokážem myslieť na nič iné, len na teba, Lilia.
Keď zavriem oči, vidím ťa tak živo, akoby si sa nado mnou naozaj skláňala. Vidím tvoje malé ušká, ktorých špicaté končeky vytŕčajú spopod hustých čiernych hodvábne lesklých vlasov. Otvorím oči, a ty sa nado mnou naozaj skláňaš.
Lilia, Lilia...
Čo tu robíš? Slová, otázky, vety mi víria v hlave, ale ja ich nedokážem vysloviť, nedokážem rozmýšľať. Neviditeľná ruka, desím sa, že tvoja, mi zviera hrdlo a ja nie som schopný rozprávať. Pred očami sa mi javí iba tvoja tvár.
Zrazu začujem vo svojej mysli tvoj hlas. Nerozumiem tomu. Som tu pre teba, Lilia. Čakám ťa... Avšak ja to vyslovím nahlas. Ten hlas nie je môj, je cudzí, nepoznám ho.
Vážne si prikývla a hľadela mi do očí. Chytila si ma za ruku. Po chrbte mi prebehla studená triaška. Pomaly som sa postavil. Bol som o niečo vyšší od teba. Zodvihla si svoju tmavovlasú hlavu a zapichla si do mňa temné zreničky. Držala ma za obe ruky. Stále som nič nechápal. Čo sa deje? Chcem sa ťa opýtať toľko vecí, no moje vnútorné ja mi šepká, že mám mlčať. Alebo to je ten neviditeľný, čo za mňa rozprával?
Dlho si sa na mňa dívala. Plával som v tvojom sivom pohľade. Mal som pocit, že sa ak rýchlo neodvrátim tvár, utopím sa.
Zrazu sa tvoja tvár začala približovať. Postavila si sa na špičky a ja som sa k tebe sklonil. Zavrel som oči. Pery si mala horúce. Nič som nevnímal, stratil som pojem o čase. Obtočila si mi ruky okolo krku a ja som ťa nejako podvedome objal okolo pása. Zrazu si tíško zastonala a ja som ťa pustil. Neviem ako dlho som nevnímal svet, ale keď som otvoril oči, svet okolo nás vyzeral úplne ináč. Mesiac sa natoľko priblížil k Zemi, až som mal pocit, že je deň. Svetlo okolo však bolo strieborné a takmer hmatateľné. Zdvihla si ruku, akoby si sa ho chcela dotknúť. Smutne si sa na mňa zadívala. Mesačné svetlo ma oslepovalo a preto som videl len obrysy tvojej tváre. Chytila si ma za ruku a viedla si ma čoraz bližšie k tomu obrovskému mesiacu. Nasledoval som ťa. Kráčala si pomalým krokom k lune. Prišli sme až na breh jazera. Myslel som si, že zastavíš. No ty si kráčala ďalej v ústrety jazerným vlnám. Chvíľu som naozaj veril, že ťa hladina vody udrží. Avšak tá nejavila žiaden náznak abnormálnosti a ľadová voda nám pomaly začala oblizovať členky. Kráčal som oddane za tebou, vnímajúc ostrý chlad vody. Zrazu si zastala. Voda ti siahala povyše stehien. Pustila si ma. So strachom v očiach som sledoval tvoju útlu postavu, ako sa pomaly brodí cez vlny..
Odrazu si rýchlym pohybom spojila ruky nad hlavou. Nevidel som ti do tváre, ale vycítil som, že máš zavreté oči a čelo zmraštené od sústredenia. Voda okolo teba začala víriť. Vietor ťa pomaly unášal do výšky. Bola si len kúsok nad hladinou. Vyčarila si žiarivú striebornú guľu. Vyžarovala vlastné svetlo a v jej vnútri sa točila sivá hmota. Tá guľa mi pripomínala hviezdu. Akoby si ty mohla za to, že na nebi dnes neboli hviezdy! Akoby si ich ukradla a teraz jednu z nich vyčarila.
Vietor ťa zniesol na zem. Voda v jazere sa natoľko rozostúpila, aby si mohla kráčať po suchej zemi. Napredovala si na druhý breh a ja som ťa nasledoval. Zrazu si sa rozohnala a hviezda v tvojich rukách letela dopredu. Ako sa vzďaľovala, rástla, zväčšovala sa. Keď bola úplne pri mesiaci, vybuchla. Okamih pred tým, ako sa ozval ohlušujúci tresk, si ma stihla pritiahnuť k sebe a schovať sa mi do náručia. Objal som ťa a čakal koniec. Za toho hlasného rachotu som stihol pocítiť, ako ma tlak vzduchu a vody dvíha vyššie a vyššie. Cítil som, ako si sa mi šmýkala z objatia. Ešte silnejšie som si ťa pritisol na hruď, aby si mi neuletela.
Neodvážil som sa otvoriť oči.
Zrazu všetko prestalo a ocitli sme sa niekde v medzipriestore. Ešte stále som sa bál otvoriť oči. Počul som, ako mi vzlykáš v náručí. Nevedel som, čo sa deje. Nerozmýšľal som, všetky moje pocity, myšlienky ostali na Zemi. A s nimi aj moje zemské JA.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
anomaly
25. 10.októbra 2008 15:58
velmi pekne napisane
Napíš svoj komentár