Pomaly sa rozvidnievalo. Veľké guľaté slnko sa dralo spomedzi vrchov, sfarbovalo oblohu do oranžova, žlta, ružova. Opička naďalej hopsala vedľa lipového vozíka, niekedy vyskočila k dieťaťu, ktoré sa už pomaly prebúdzalo. Karavána vchádzala do dediny. Ranné slnko osvetlilo každého jedného z nich. Nebolo ich veľa, najviac tucet. Tváre mali sfarbené letnými dňami, no vlasy svetlé, oči zelené alebo modré. Šaty obnosené, ale výrazné farby ešte stále svietili na diaľku. Dievčatá a ženy mali dlhé vlasy pospletané do tisícich vrkôčikov alebo im voľne lietali vôkol hlavy. Muži mali na krku prívesok s orlom, čo značilo ich nezávislosť, no zároveň aj silu a temperament. Vyzerali trochu unavení životom, no napriek tomu z nich vyžarovala energia a chuť kráčať ďalej.
Vošli do dediny. Ľudia sa práve prebúdzali a chystali sa spĺňať ďalšie náročné požiadavky života. Dieťa sediace vo vozíku sa postavilo a zdvihlo opičku na ruky. Smialo sa, a ak by ste sa práve v tom momente naňho pozreli, celý svet by vám prišiel krásny a bezstarostný. V týchto zázračných ľuďoch sa skrývalo toľko krásy, tajomna, mágie, talentu a geniality, až sa to vymykalo z pod možností človeka. Boli zraniteľní, no nedali sa skoliť len tak. Vnímali krásu aj zlo, oboje veľmi intenzívne. Boli tvoriví a nevypočítateľní.
Pomaly, nenúteným krokom prechádzali cez dedinu. Už boli takmer na konci, keď sa otvorila veľká železná brána a vyšiel z nej kováč. Zavolal na nich, odohnal zúrivé psy, ktoré sa už- už rozbiehali po pocestných. Najmocnejší chlap zo skupiny k nemu podišiel, priateľsky sa usmial a podal mu ruku. Kováč sa ešte raz zahnal po psoch a pozval ich ďalej. Malé deti, chlapčeka s opičkou a dievčatko, ktoré viezol v lipovom vozíku, poslali do senníka pospať si. Starší sa pobrali do domu za kováčom. Vodca celej karavány, jeho žena, ich najstaršia dcéra, a ďalšia rodina, v tom istom zložení, len s dvoma synmi, dvojčatami. Obaja boli plavovlasí vyzerali ako slniečka. Veď ich aj volali slnečnými bratmi. Vošli do skromného príbytku. Kováčová žena stála pri piecke a veľkou varechou miešala polievku vo veľkom hrnci. Všetci si posadali za drevený okrúhly stôl a kováč začal vyzvedať. Zistil, že sú to kúzelníci a chcú dnes vystúpiť na námestí. Znova sa na nich priateľsky usmial. No pekné dievča, Marína, v jeho úsmeve pobadala ľútosť. Najedli sa a pobrali sa za deťmi do senníka, pospať si. No skôr ako odišli, kováč ich ešte varoval. Vraj chodia po dedine ľudia z cirkvi a kontrolujú ľudí. Inkvizícia!
„Mali by ste si dať pozor, pretože títo ľudia sú zlí, horší než ktorákoľvek čarodejnica. Aj keď podľa mňa nenašli ešte ani jednu skutočnú ani človeka posadnutého diablom, “ vravel im kováč ustráchane. Bol to dobrý človek, veril v boha, no aj tak nesúhlasil s týmto honom na čarodejnice. Pohľadom spočinul na Maríne. Tá sklopila pohľad, pretože vedela, že ide o ňu. Bola krásna, jej dlhé vlasy padali až ku kolenám a zelené prenikavé oči prebodli každého, komu chcela vidieť do duše. Vedela „čarovať“ s kyticami kvetov, tancovala okolo ohňa a veštila budúcnosť. Jej mama sa na kováča usmiala, poďakovala za varovanie a ubezpečila ho, že si dajú pozor. Vyšli z domu a zamierili k senníku.
Zatiaľ čo pocestní spali, po celej dedine sa rozkríklo: „Dneska na námestí bude candrbál! “
Nadišiel čas a na rínku sa zišla celá dedina. Deti nedočkavo vyzerali kúzelníkov a rodičia ich krotili, aby sa toľko nevrteli. Nakoniec sa všetci dočkali. Po hlavnej ulici kráčal sprievod vo farebných trikotoch. Najmenšie dievčatko držalo v ruke farebné balóniky, chlapcovi na pleci sedel papagáj. Držali sa za ruky a vedľa skackala zlatosrstá opička s červenou retiazkou a cinkala rolničkami. Dvojčatá, obaja v žltých úboroch žonglujúc s farebnými loptičkami kráčali za nimi. Nakoniec rodičia, ktorí šli tiež v pároch. Otec Maríny krúžil nad hlavou zapálenými fakľami a mama štrkgotala zvončekmi. A koniec uzatvárala Marína, ktorá kráčala tanečným krokom a vyťahovala z rukáva kytice, ktoré potom hádzala do publika.
Deti pišťali od radosti, dospelí sa pobavene usmievali. Prišli na námestie a začalo sa predstavenie. Slneční bratia žonglovali všetkým možným, predvádzali bizardné akrobacie. Otcom šľahal z úst oheň a mamy ťahali z klobúka králikov. Dievčatko s chlapčekom sa rozprávali s papagájom, ktorý vravel samé vtipné veci. Opička skákala cez kruh a vyhrávala nemelodickú pesničku na ústnej harmonike. Nakoniec prišla Marína, ktorá pri hudbe starých huslí zatancovala tanček severského bôžika Odina. Všetci radostne tlieskali a volali na slávu. No vtom z nadšeného davu vyskočili štyria muži v tmavom oblečení.
Skočili k Maríne a odtiahli ju kmášuc za vlasy. Ostatných sa pokúšali rozohnať preč, no nedali sa. Ľudia sa vystrašene rozutekali preč, aby sa im nič nestalo. Na námestí ostalo iba pár zvedavcov. Najväčší chlap Marínu sotil, tá sa potkla a padla na zem. Jeden zo slnečných bratov, Mišo sa rozzúrene vrhol naňho, ale ďalší ho odtiahli.
„Dajte jej pokoj, počujete? ! “ nahnevane kričal. Marína sa pokúsila postaviť, no chlap ju sotil naspäť.
„Pustite ju! “ pokojne zahrmel jej otec. Chlap sa otočil a posmešne sa naňho podíval.
„Už len vás budem poslúchať, “ zasmial sa mu do tváre. „Všetkých vás dám zatvoriť a vašu dcéru upálime na hranici ako čarodejnicu! Rúhate sa bohu! “ kričal na nich až mu sliny odlietali od úst. Ženám sa zreničky zväčšili od hrôzy. Primkli sa k sebe a pritiahli aj deti. Dievčatko stískalo opičku v náručí a do očí sa mu hrnuli slzy. Dvojčatá sa držali pri otcovi a na tvári sa im zračilo zdesenie, ktoré sa miešalo s hnevom. Chvíľu sa nikto nezmohol na slovo.
„To nemôžete, “ zakričal nakoniec Michal. „Veď ona nie je čarodejnica, ako ste na to prišli? “ zúfalo sa pýtal.
Chlap znechutene pozrel na dievča ležiace na zemi. „Ona nie je čarodejnica? Ako inak by mohla byť taká krásna? Diabol jej ponúkol krásu výmenou za jej dušu. Počujete? Zapredala dušu diablovi! “ Krik pritiahol viacerých divákov. Chlapci nechápavo pozerali. „To ide len o jej krásu? “
„Nie, samozrejme, že nie! Pozrite sa ako tancuje. Vysmieva sa bohu, tancuje pre satana! Ako čaruje kytice z ničoho? Veští ľuďom budúcnosť, tú moc jej dal diabol! “ vykrikoval nepríčetne. Marína sa pokúsila vstať. Chlap do nej celou silou kopol, vykríkla od bolesti a zvíjala sa od bolesti.
„Ale prosím vás, nebudete smiešny...“ ozval sa jej otec. Chlap ho prerušil, dal pokyn ostatným, aby dievča odvliekli preč. Každý ju schytil za jednu ruku a vliekli k vozu, čo stál obďaleč.
Michal vyštartoval: „To nemôžete! “ No ďalší z nich ho schytil a zhodil na zem. Otcovia aj s jeho bratom vyskočili a pustili sa do chlapa. O chvíľu ležal v bezvedomí na zemi. No to už pribehli ďalší a začali ich mlátiť hlava- nehlava, takže Michal skončil s rozbitým a zlomeným nosom, jeho brat s monoklom a krvavou sánkou, otcovia ležali ubolení na zemi. Voz z Marínou už dávno odhrkotal preč a oni sedeli na na zemi s pozväzovanými rukami za chrbtom.
Na námestí po nich ostalo len pár prasknutých balónikov a pokazené roľničky. Rozpršalo sa. Začal fúkať studený vietor, z neba padali obrovské kvapky dažďa. Ľudia sa rýchlo poskrývali do domov. Cirkusantov odvliekli do väzenia. Deti sa vystrašene chúlili v kúte. Dievčatko k sene túlilo opičku a chlapec si ho v náručí pritískal k sebe. Mama Maríny plakala mužovi do náručia, brat utešoval Michala. Všetkých premkol obrovský strach. Všetci chceli Marínu späť a žiť si naďalej svojím putovným životom. Nebol to život ani ľahký ani príjemný. Ale bol ich, a oni by sa ťažko prispôsobovali takému obyčajnému, ustálenému. Ich červená, nepokojná krv by ich nenechala obsedieť.
Zatiaľ čo sa triasli do zimy a strachu v tmavom žalári, Marína na tom bola podobne. Sedela na zemi, na tvári mala zaschnuté slzy. Obíjmala si kolená a vlasy jej zohrievali ramená. V žalári nebola sama. Oproti nej ležalo ryšavé dievča. Vyzeralo zmučene, vôbec sa nehýbalo, hoci oči malo otvorené. Bolo jej chladno a tak si ešte viac primkla kolená k hrudi. Vtom vošiel do miestnosti ten chlap, čo ju zhodil na zem a kopal ju.
Podišiel k nej, surovo ju schmatol a vliekol preč. Druhé dievča si ani nevšimol. Ťahal ju hore schodmi a vôbec si nevšímal, že za ním nestíha. Vošli do kruhovej miestnosti. Okná mala vysoko nad zemou. Boli vo veži, v mučiarni. Keď Marína uvidela tie stroje, od strachu sa jej podlomili kolená a rozšírili zreničky. Takmer padla na zem, no stihla sa zachytiť dverí. Chlap do nej kopol aby sa postavila. Sťažka teda vstala.
„Teraz si ťa podám, “ uškŕňal sa. Schytil ju za driek a natiahol na škripec. Marína bola taká prekvapená, nestihla sa ani brániť.
„Tak a počúvam priznanie, “ hrozivo zahrmel chlap.
„Ale priznanie k čomu? “ zúfalo vykríkla Marína. Chlap na ňu vyvalil oči.
„Veď ty veľmi dobre vieš k čomu, nerob zo seba neviniatko.“ Marína chcela ešte niečo namietnuť, ale nestihla, pretože telom jej prešla obrovská bolesť. Z očí jej vytryskli slzy, no neykríkla. Zaťala zuby. „Ešte stále nič? “ zlostne sa pýtal chlap. Marína mlčala. Telom jej opäť prešla bolesť, no tento krát nestíchla. No ona mala stále zaťaté zuby, pevne rozhodnutá nič nepovedať.
V temnici na druhej strane dediny sedeli plní beznádeje cirkusanti. Aký paradox. Oblečení v pestrých šatách, v ruke ešte stále farebné loptičky. Ľudia, ktorí mali najviac viery, tí, ktorí mali najväčšiu chuť žiť, sedeli teraz ako kopa trosiek bez duše. Začínalo svitať. Slnko sa ako zrelý pomaranč pomaly dvíhal nad úroveň malého žalárového okienka. Možno už tušili, čo im tento deň prinesie, ale ich viera v nádej im nedovoľovala si to pripustiť.
Za dedinou sa stavala hranica. Medzi ľuďmi sa rozšírilo, že presne na poludnie sa upáli ďalšia čarodejnica. Celý deň bolo všade ticho. Akoby ticho pred búrkou. Deň bol jasný a horúci. Len v temniciach bolo chladno, a bezútešne. Zúfalosť by sa dala krájať. Marína ležala v bezvedomí na slame. Kľačalo pri nej ryšavé dievča a vlhkou handričkou jej prechádzala po čele. Chlap ju mučil celú noc. Avšak Marína aj tak nič nepovedala. To ho tak rozčúlilo, že sa rozhodol upáliť ju už dnes, bez súdu. Blížili sa ťažké kroky, dvere sa rozleteli, vošiel strážnik. Ryšavé dievča vystrašene odskočilo preč. Strážnik jej venoval vražedný pohľad, ona len vyľakane sklopila oči a naďalej sa krčila v kúte. Zohol sa k Maríne, párkrát ju preplieskal po tvári.
Prebudila sa, otvorila oči. Každý jeden pohyb jej spôsoboval bolesť. Vytiahol ju z dverí a viedol von z väznice. Nedokázala chodiť sama, a tak vliekol za sebou. Marína znova odpadla. Vyhodil ju do voza a popohnal koňa dopredu. Zaviezli sa za dedinu, oheň už bol rozložený. Okolo hranice bola celý dedina. Chlap, ktorý ju celý večer týral stál s víťazoslávnym úsmevom pri kope dreva, ktoré sa pomaly zapaľovalo. Strážnik mu pomohol bezvedomú Marínu priviazať k stĺpu. Potom ju ešte raz prefackal. Znova prebrala.
Oči mala privreté, hlava jej padala.
„Ľudia! Toto je ďalšia čarodejnica! Nech je to výstrahou pre všetky mladé dievčatá ale aj ženy, ktoré by pokúšalo upísať sa diablovi! “ s týmito slovami zapálil hranicu. Ohnivé plamene vzbĺkli do výšky a pomaly sa plazili k nohám Maríny. Akonáhle zacítila ako jej dotieravo olizujú členky, vykríkla. Už nedokázala niesť bolesť, ktorá jej ničila telo, dušu i myseľ.
Cirkusanti vo väzení pozerali von malým okienkom. Videli dym nesúci sa k oblakom. A potom začuli ten výkrik. Výkrik, ktorý sa každému jednému vryl do pamäte a na srdci zanechal veľká ranu, ktorá sa nikdy nezahojí.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár