Na tento obraz sa spoza vysokého stromu díval tmavooký chlapec. Jemný vetrík mu strapatil vlasy tak, ako aj listy mohutných rozkvitnutých líp. Chlapcove oči boli zasnené, tu i tam sa ich tmavosť menila na jantár a pri rojčení nadobúdali orieškovohnedú farbu. Býval tu temer každý deň. Sediac na machom pošitom skrútenom kameni sa díva do doliny pod ním, v ktorej sa hadovito vinie saténová stužka rieky. Sníva vždy ten istý sen. Či už zlatozelenou, karmínovou alebo indigovou niťou vyšívaný sen... Sen májovej noci...
Popustí uzdu svojej fantázii a oddá sa viere, že zíde do jeho tajnej krajinky porastenej tými najštíhlejšími a najjemnejšími z briez, a pomrnkávajúcim si potôčikom. Tak rád tam sedáva a počúva tajuplné ticho svojho sna. Po iné večeri bol jeho sen ozajstnou rozprávkou, trblietavým kútikom plným škriatkov a tancujúcich víl pod bielym pradivom čarovného mesačného svetla. Jedna z jeho víl bola Ozvena. Vlasy mala číre zlato, ktoré môžeme vidieť len keď nás slnko zobúdza svojimi nástojčivými lúčmi. Oči má sivé ako jarné šero. Chlapec však poznal len jej posmešný hlas, nič viac. Počul ako sa mu vysmieva spomedzi vŕškov, keď na ňu volal. Jeho víla sa až priveľmi podobala jednému dievčaťu. Keď si chlapec kedysi staval vzdušné zámky, jeho vysnívaný domov bol plný prepychu, pohodlia a ničnerobenia po boku krásnej slečny, ktorá bola prinajmenšom princezná. Teraz mu stačil len malý, nabielo omietnutý domček, v ktorom príjemne pukotal oheň a bola tam Ona. Ona, tá víla, ktorá bola v jeho chlapčenských snoch Ozvenou, ktorú nevedel dosiahnuť.
Teraz, keď svoju vílu konečne chytil, zdalo sa mu to až priveľmi krásne. Akoby to bol len sen. A snom to aj malo zostať. Bol zasnúbený s chudobným usmievavým dievčaťom z dediny. Jej veselé, sivé oči očarúvali mnohých iných. Ale ona si vybrala toho bohatého chlapca z farmy na konci obce. Všetci ju ohovárali, vraj sa chce vydať pre peniaze. Kdeže... ona, a pre peniaze. Citlivý chlapec sa pre to toľkokrát naplakal. A aj kvôli svojim rodičom. Akí len tí boli nechápaví.
Ako tak chlapec smútil nad svojím osudom, z jeho snov ho vyrušili takmer nečujné krôčiky. Bola to jeho snúbenica. V obnosených šatách sa jej krása ešte viac vynímala.
Tíško si sadla vedľa chlapca. Dlho mlčali, nepotrebovali slová na vyjadrenie svojich pocitov. Snívali ich spoločný sen.
„Myslím,“ poznamenal šeptom chlapec, „že krajina, kde sa sny uskutočňujú, leží tamto v diaľke nad dolinkou za tou modrastou oblohou.“
„Možno tam sa nám náš sen splní,“ takým istým šeptom mu odpovedala dievčina.
„Stačí sa tam len dostať.“
„Ako sa tam dostaneme?“ so strachom v očiach sa pýtalo dievča.
„Poletíme...“
Chlapec sa zasnene díval do ich krajiny snov. Už mu nič nenavráti jeho ilúzie. Pre tento svet sa všetky vzdušné zámky zrútili. Všetky lesné víly a škriatkovia utiekli do snov niekoho iného. Len jedna víla mu ostala. A s tou sa teraz prechádza po svojej krajine, v ktorej môžu žiť spoločne bez akýchkoľvek zábran.
A na jednom cintoríne je na nich zachovaná pamiatka. Už je to mnoho rokov, čo sa túlajú v ríši snov, ale pamätník na nich tu zostane naveky. Teraz je ich pomník obrastený tmavozeleným brečtanom a ich mená sú ledva čitateľné. Ale ich duše navždy budú blúdiť po tomto aj bohom zabudnutom cintoríne.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár