Natoľko to mnou otriaslo, až som vykríkla. Tie posledné city, ktoré vo mne ostali, smútok, bolesť a nenávisť, sa roztrieštili na milióny kúskov. Nemali zo mňa ako vypadnúť, a tak sa mi v podobe zrkadlových črepov zarezávali do tela. Zvíjala som sa od bolesti. Ani som sa nepokúšala zadržať ten trpký výkrik, ktorý sa mi dral z hrdla. S ním zo mňa vyšli aj posledné známky ľudskosti. V agónií som vtrhla gumenú zátku z vane a voda plná mojich emócií pomaly unikala preč. Pohár života, tá starobylá čaša, do ktorej sa po celé stáročia liala ľudská existencia, pretiekla. Už nie je počuť kvapkanie. Voda steká, oblizuje boky vane a uniká preč. Trasiem sa a čakám, kedy to príde. Kedy príde koniec. Stratila som dušu, som prázdna, nezostal vo mne žiaden cit. Bez duše nie som človekom. Som duch? Som priesvitná a dokážem prejsť cez múry? Pomaly som otvorila oči. Videla som len rozmazané obrysy stien. Pohľad sa mi zaostril a miestnosť nadobudla tvar. S ťažkosťami som pred seba zdvihla ruku. Bola mliečne priezračná. Stŕpla som. Telom mi prebehla neskutočná bolesť. Vykríkla som. Hlas sa mi chvel. Roztrasenými prstami som si obopla priesvitné kolená. Ako môžem cítiť takú obrovskú bolesť, keď som duch? Začula som melódiu. Tíško, sladko sa mi prihovárala. Pomaly, obozretne som vstala a vyliezla z vane. Bielymi rukami som sa pridržiavala stien. Prehodila som si cez hlavu košeľu. Ako námesačná som vyšla z kúpeľne a zamierila do čiernej tmy. Nohami som sa ledva dotýkala podlahy. Obývačkou som prešla bez jediného zvuku. Pred zrkadlom som sa zastavila. Ohromene som sa dívala na odraz v zrkadle. Vôbec som si nebola istá tým, čo som videla. Hľadela som na svietiacu postavu, evidentne ženského pohlavia. Pokožku mala žiarivo striebristú. Tmavé vlasy jej splývali na plecia a tiahli sa ku kolenám. A pritom som mala vlasy len po plecia! Avšak toto ma nevedelo vyviesť z miery natoľko, ako fakt, že z chrbtu mi vyrastali obrovské čierne krídla. Neboli to anjelské krídla, neboli ani motýlie. Celé ich pokrývalo zamatovo čierne havranie perie. V údive som tam stála a pozerala sa na očividne svoj odraz v zrkadle hodnú chvíľu. Myšlienka na teoretickú možnosť lietania ma uchvátila. Vyšla som z domu a zastala som sa na vrchu schodov. K zemi bolo ďaleko. Ak by som bola živá, o čom som v tejto chvíli pochybovala, a skočila by som, určite by to nedopadlo dobre. Privrela som oči. Roztiahla som ruky, a jemne som sa odrazila od kamennej dlažby. Poryvy vetra mi rozstrapatili vlasy a na tvári som pocítila studený vánok. Ten pocit, pocit, že sa vznášam vo vzduchu sa nedal prirovnať k ničomu, čo som zažila v mojom ľudskom živote. Akoby som sa hojdala na hojdačke, tak vysoko, až sa odtrhli reťaze, ktoré ma držali v poli zemskej gravitácie. Tma ma úplne pohltila a ja som sa doslova cítila voľná ako vták. Lietala som nad mestom, ulicami a cintorínmi. Ľudia podo mnou snívali svoje nekonečné sny o úspechu, alebo sa nepokojne mrvili pod dekou a v spánku ich strašila čierna nočná mora. Krídla ma niesli kam som chcela, mala som pocit, že ich riadim myšlienkami. Teraz som sa už necítila natoľko prázdna, ako pred niekoľkými hodinami. Moje emócie vymizli a už sa nevrátia. Nedokážem prežívať to, čo som prežívala ako človek. Teraz som duch s vtáčími krídlami. Avšak nedokázala som vytlačiť zo svojej hlavy len jedinú vec, ktorá sa teraz nachádza niekde hlboko v mojom podvedomí. Lásku, obrovskú lásku, ktorá mi spôsobila toľkú bolesť. Spomínam si na ňu, áno, ale nič necítim. Necítim bôľ, radosť, to vzrušujúce chvenie v hrudi... som prázdna. Ale aj tak ma to ťahalo len k jednému miestu. Naberala som rýchlosť, zmenila som smer. Dlhé vlasy poletovali za mnou ako zamatový závoj. Nad obzorom začínalo svitať. Obloha bola teraz krásne farebná, od ružovej cez fialovú až po všetky druhy modrej. Zavrela som viečka a nechala sa unášať skorým ránom. Pomaly som začala klesať. Zosadla som do konárov vysokého stromu. Pomedzi zelené listy som videla železnicu. Bola pustá, nikde nikoho. Sedela som, a v hlave sa mi znova ozval ten jemný hlas. Bol takmer nečujný, ale ja som po čase rozoznala, komu ten hlas patrí. Takmer som pocítila tú veľkú bolesť. Spomenula som si na chlapca, ktorému hlas patril. Prudko som zavrela oči. Hlas sa pomaly vytrácal. Keď som znova pootvorila viečka, po koľajniciach sa zakrádal človek. Človek bez života. Chodiaca mŕtvola. Taká, akou som bola aj ja. Pozerala som naňho a čakala čo urobí. V diaľke sa ozvalo trúbenie vlaku. Chlapec zdvihol hlavu. Akoby ho to prebralo z apatie. Zastal a díval sa do diaľky. Vtom som zistila, čo má v úmysle. Prekvapilo ma to. Ako môže niekto dobrovoľne takto skončiť život? Nechápala som to. Práve pre toto som cítila ten veľký bôľ.
Vlak sa nebezpečne približoval. Bol čoraz bližšie a bližšie. Chlapec len stál a čakal na koniec.
Už som sa na to nedokázala pozerať. Keď bol od neho vlak na dvadsať krokov, zletela som dolu zo stromu a odtiahla chlapca mimo koľají. Ten sa prekvapene obzeral vôkol. Vlak rýchlo prehrmel okolo nás. Zbadal ma a vystrašene sa odsunul. Nechápavo na mňa hľadel a ja som mu pohľad opätovala. Zrazu som mala pocit, že sa mi vracia všetok život. Znova som sa cítila plná vlastných emócií a vnútro mi zožierala obrovská bolesť. Zdvihla som ruku pred oči ale v šere som videla len jej nevýrazné obrysy. Chlapec sa odplazil ku kríkom a zamdlel. Vôbec som nechápala čo sa deje. Krídla boli preč, vlasy mali opäť normálnu dĺžku. Kolená som si pritisla k tvári a zo zavretých očí sa mi vykotúľala slza. Bola horúca. Pálila ma na líci, stupňovala moju bolesť. Zamdlela som.
...
Zobudila som sa na chlad. Ležala som vo vani po krk zababušená vo vode. Z kohútika kvapkalo v pravidelných intervaloch. Kvap, kvap, kvap...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kyuzo
25. 1.januára 2009 19:07
tak nadherne a smitne ...
Napíš svoj komentár