Bolo raz jedno údolie. Všetci ho volali Dúhové údolie, pretože nad ním stále visela dúha. Ale možno aj preto, lebo všetko to tam hralo samými veselými farbami. Nikto tam nepoznal smútok, bolesť ani strach. Vtedy ešte nie.
V jednom domčeku, na pobreží Alabastrového mora bývala stará babička. Nikto nepoznal jej meno a sama tvrdila, že ho nepozná. Preto ju volali jednoducho: Babička. Za jedného slnečného popoludnia sa vybrala hľadať liečivé bylinky. Prechádzala po lesnej cestičke popri malej riečke. Zrazu začula akýsi zvuk. Znelo to ako plač. Babička podišla k riečke a nakukla za krovie. Uvidela tam prútený košík. Zdvihla ho a nazrela pod šatku. Div z nôh nespadla! Čakala mača alebo šteňa, ale toto! Dieťa! Ľudské dieťa, dievčatko. A aké? Bola to maličká ružová kôpka. Okrúhla hlavička so zlatistým páperím a aké bucľaté rúčky malo! Pery ani práve rozkvitnutá ruža a noštek ako gombička. Ale najzaujímavejšie boli jej oči. Také veľké Babička ešte nevidela. Mali farbu toho najhlbšieho oceánu a žiarili šťastím, že si ju konečne niekto všimol a zobral na ruky. Tie oči vyrážali dych. Babičke sa dievčinka zapáčila, a aj tak, čo mala s tým úbožiatkom robiť. Musela byť z ďalekých krajín, v Dúhovom údolí, by nikto by nikto nič také nespravil. Žiadna matka by nenechala svoje dieťa len tak, napospas osudu. Odniesla si košík domov a bábätko nakŕmila.
Babička bola v údolí známa aj ako veštica. Veštila z dlaní a bola veľmi zvedavá na osud dievčatka. Možno zistí aj jej meno. Pozrela dievčatku do ľavej ruky. chvíľu na ňu skúmavo hľadela a potom nahlas vyriekla. „Toto dieťa nám zoslali nebesia! Prinesie nám niečo, čo ešte nepoznáme. Je to na päť písmen. STRACH. Je to také... také... také čudné. Neviem to pomenovať. Mám zmiešané pocity. Ale veď čo už. Osudu neujdeme. Toto dievčatko objaví dosial nepoznanú vec. Stane sa čo má, je tak Lena?“ Lena bola jej hrdzavá líška, ktorú našla ako malé líšča pri mori. Naučila ju ľudskú reč a bolo to najchytrejšie zviera široko- ďaleko vo svete. Lena len múdro prikývla. Dievčinke teda prischlo meno Strach.
Dedinčania sa čudovali Babičke, že si zobrala na staré kolená výchovu dieťaťa. Vedeli, že Babička má zlaté srdce, no už bola dosť stará. A skúsené matky správne tvrdili, že výchova dieťaťa je najťažšia robota. Niektoré ženy by si dieťatko radi zobrali pod svoje krídla, no Babička o tom nechcela ani počuť. Chcela Strach vychovať sama, aj Lena s tým súhlasila. Ženy sa s tým teda zmierili a Strach zostala v domčeku na pobreží. Ale nezmierili sa s menom. Meno Strach v nich vyvolával také isté pocity, ako u Babičky. Lenže na rozdiel od Babičky, boli to len obyčajný dedinčania. Nepochopili posolstvo aj keď sa im ho Babička pokúšala vysvetliť. A keď si to nevedeli vysvetliť, začali klebetiť. Tí najhoršie jazyky vraveli, že sa sprisahala s diablom. Väčšina si s tým však hlavu nelámala. Pokladali Babičku za múdru a nechali to na ňu. Veď ona vie čo robí.
Roky utekali ako piesok medzi prstami a dievčinka už bola dosť veľká, aby pomáhala Babičke. Tá ju zasväcovala do tajov odvarov a čarov byliniek. Učila ju jako rozoznať stopy zvierat, či perie a vajíčka vtákov. Ale aj jako rozoznať pravdu od klamstva alebo pýchu od hrdosti. Dedinčania ju poznali len ako veselé dievčatko a aj napriek jej divnému menu ju všetci mali radi. Radi sa pozerali do tých jej prekrásnych veľkých očí. Veľa chlapcov jej nesmelo podávalo kvietky do rúk. No ona sa vždy len rozosmiala zvonivým smiechom a utekala domov. Viali za ňou jej dlhé zlatisté vrkoče, ktoré od narodenia nepocítili nožnice. Jej útle detské tielko sa pri behu priam vznášalo po ceste a v jej oceánových očiach svietil smiech. Ľudia si ju vážili, a vyčitali si, že kedysi Babičke krivdili.
Strach dospela. Stala sa z nej mladá dievka. Bola taká nádherná! Keď prešla okolo vás, mali ste pocit dokonalého šťastia a museli ste sa usmievať. Jej zlatisté vlasy, krvavočervené pery a tie oči, do ktorých keď ste sa pozreli mali ste pocit, že pozeráte do hlbokého oceánu. Očarili každého mládenca čo ju uzrel. Lenže ona sa len smiala. Mala taký čarovný smiech, zvonivý ani rolničky na Vianoce. Bola to múdra hlava, len v láske neskúsená.
Babička sa už bála, že ostane na ocot. No nemusela sa obávať. Jedného dňa…
…keď Strach zbierala sedmikrásky na kostihoj, prešiel oklolo nej jezdec na koni. Nebol to nijaký šľachtic ani krásavec. Pri Strach sa zastavil. Už otváral ústa, že sa opýta na cestu, keď Strach nesmelo zdvihla svoje oceánové oči. Jazdec onemel. Dlhé minúty si hľadeli do očí. Strach prvý krát pocítila ten krásny pocit lásky. Cítila, jako sa jej do srdca vpíja jeho tvár. Jazdec sa konečne zmohol na slovo.
„Dobrý deň. Kde nájdem zámok kráľa?“ opýtal sa hlbokým hlasom. Strach nemo ukázala na ľavú cestu. Ešte stále nemohla z neho spustiť zrak. Nabrala odvahu:
„Kto ste, ak sa môžem spýtať?“
„Som len obyčajný paholok z kráľovského dvora v susednom údolí. Nesiem vášmu kráľovy správu. A volám sa Benjamín.“
Benjamín. To meno sa Strach navždy vrylo do srdca.
„A ty sa ako voláš, dievčinka?“
„Ja som Strach.“ predstavila sa.
„Čudné meno. Ale tebe svedší. Už musím ísť. Uvidíme sa, dovidenia.“ Ozval sa, pohnal koňa a zmizol v zákrute. Strach tam ešte dlhé hodiny stála a rozmýšlala nad týmto rozhovorom. Čo znamenalo: uvidíme sa?. Večer všetko rozpovedala Babičke. Tá sa len pousmiala. Jej obavy sa rozplynuli.
Onedlho sa Strach znova stretla s Benjamínom. Tak zbožne na ňu pozeral. Stali sa z nich veľmi dobrí priatelia. Po nejakom čase sa Benjamín osmelil. Povedal jej úprimne čo k nej cíti. Strach bilo srdce jako veľký zvon čo zvoláva veriacich v nedeľu do kostola. Zrodila sa tu láska. Benjamín si zobral Strach za ženu. Strach bola tá najkrajšia nevesta na svete. Jej modrý pohľad oceánu nezábudkovo znežnel. Závoj jej zahaloval vodopády zlatých vlasov. Šaty jej odrývali jej pôvabné plecia. Vo vlasoch mala veniec zo sedmikrások, ako symboliku ich prvého stretnutia. Ľudia ešte nevideli šťastnejší párik. Benjamín si Strach odviedol do svojej rodnej krajiny. Ale ich šťastie netrvalo dlho.
Na druhý deň Benjamín oznámil Strach zlú správu:
„Bude vojna.“ Strach najprv nechápala o čo ide. Čo je to vojna?Benjamín jej to vysvetlil. Je to veľká nenávisť. Túžba po moci, pre ktorú musia trpieť nevinný. Nakázal jej, aby utekala domov k Babičke a oznámila správu kráľovy. Aby sa stihli pripraviť. Strach prišla do dediny s uplakanými očami.
„Čo sa stalo?“ pýtali sa dedinčania. Strach šetko vysvetlila. Začala vojna. Ženám pobrali mužov, deti, vnukov, snúbencov. Bolo to hrozné. Každým dňom pomrelo viac vojakov. Vtedy sa splnila veštba.
Všetci spoznali, čo je to STRACH. Zistili čo je to bolesť, smrť, hrôza, smútok, plač. V očiach Strach ste od začiatku vojny nevideli nič iné len smútok. Zobrali jej ženícha do vojny. Deň čo deň žila v strachu, že umrie. Nanešťastie taký deň prišiel. A to dvojnásobne. Ráno vstala a išla zobudiť Babičku. Lenže Babička zaspala. A už sa nikdy nezobudí. Strach plakala. Jej už aj tak dosť veľké oceánové oči boli od plaču ešte väčšie. Ale popoludní jej posol priniesol ešte krutejšiu správu. Jej Benjamín je mŕtvy. Zabli ho. Už sa ani jej nechcelo žiť. Dlho ležala v horúčke. Už sa všetci vzdávali nádeje, ale keď sa vojna skončila, zázračne sa uzdravila. Odvtedy veselú Strach nikdy nevideli. Ľudia pocítili strach. Už vedia, čo to bolo za pocity.
Teraz už viete čo je to strach. A ako vznikol. Toto bolo to poslanie, ktoré Babička veštila na začiatku života Strach. Uveriť mi môžete, no nemusíte. Je to na vás.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
vevenka
20. 3.marca 2008 12:22
pekné
Napíš svoj komentár