V tú istú chvíľu, ako Lena kráčala na zastávku električky, z domu vyšiel Dávid. Bol naštvaný, otec niekam zmizol a ani sa neobťažoval povedať mu kam. Určite je to zase jedna z tých jeho neodkladne dôležitých služobných ciest, pri ktorých mu nemôže naškriabať zopár riadkov o tom, kam ide. Odkedy sa prisťahovali do tohto zapadákova, všetko ide dolu vodou. Otec má s ním len nervy, lebo nosí domov samé päťky. Ale jemu je to jedno. Nemali odísť. Pred odchodom mu otec vykričal, že je sebecký egoista, ktorý bráni jeho práci. Kričal naňho, že on si nebude kvôli nemu hľadať novú prácu. Určite by si ju našiel ľahšie ako on nových priateľov, trpko si pomyslel Dávid.
Rýchlo kráčal po ulici. Cestu na električku poriadne ani nepoznal, vždy ho viezol otec. Otec, zase otec! Keby nebolo jeho ctižiadosti, ešte by bývali spolu s mamou. Lenže ona si našla iného muža, ktorý by sa o ňu zaujímal. Dávid to mame ani veľmi nezazlieval. Mamu mal radšej ako otca a chcel, aby bola mama šťastná. Lenže to znamená, že musí fotra trpieť on.
Bol taký rozčúlený, že si ani nevšimol, kade kráča. Chcelo sa mu do niečoho kopnúť. Nevidiac kadiaľ ide, do niečoho vrazil. Presnejšie do niekoho vrazil. Ten niekto bola Lena, ktorá sa zvalila na zem. Dávid, ktorý do nej vrazila sa ani neobťažoval jej pomôcť. Namiesto toho na ňu zrúkol:
„Božemôj, nevieš dávať pozor? Čo si slepá?“
„Áno, som slepá!“ so slzami na krajíčku sa dvíhala zo zeme. Dávid si až teraz všimol jej bielu paličku a zrazu sa mu to všetko zdalo strašne trápne. Začal sa koktavo ospravedlňovať a pomáhal jej postaviť sa na nohy. Lena si utrela tých zopár sĺz, čo jej vytryskli z očí.
„Ja...ja, som naozaj nechcel. Prepáč. Dnes asi nemám svoj deň. Keby som vedel...“ zbytok vety zanikol v hluku veľkomesta.
„Prepáč, naozaj prepáč! Nič sa ti nestalo?“ s obavou sa pýtal Dávid. Jeho hnev na otca vystriedal strach o neznáme slepé dievča.
„Nie nič mi nie je. Nabudúce avšak dávaj pozor kade chodíš!“
Lene sa znova vrátila dobrá nálada. Keby vrazil do niekoho iného, bol by z toho malér. Ale Lene sa častejšie stávalo, že sa ocitla na zemi.
Usmiala sa naňho. Dávid stál bol akoby očarovaný. Smeje sa? To dievča je slepé, nevidí a ja som na ňu práve zrúkol nech sa pozerá popod nohy a ono sa len usmieva? Vychádzala z nej pozitívna energia, ktorá aj Dávida, ktorý mal práve takú zlosť na nevšímavého otca, prinútila sa usmiať.
„Ja som Lena,“ ozvala sa, a podávala Dávidovi ruku. Ten ju vďačne chytil a tiež sa prestavil. Začal sa zoznamovací rozhovor, v ktorom padali otázky typu, „koľko máš rokov“ a „kde chodíš do školy“.
V diaľke hrmotala električka.
„Aká prišla električka?“ spýtala sa Lena medzi rečou.
„Červená,“ so smiechom odvetil Dávid. Lena si všimla jeho smiech. Bol svieži a šťastný. Aj Dávid si všimol, že sa smeje. Teda, to sa mu už dlho nestalo. Rýchlo sa opravil a povedal po pravde, že ide deviatka.
„Tou idem do školy. Tak sa asi rozlúčime.“
„Ale nie, aj ja čakám na devinu,“ vravel Dávid.
„Áno?“ potešila sa Lena.
S Dávidovou pomocou nastúpila do električky, kde jej jedna pani uvolnila miesto. Sadla si a Dávid ďalej vyzvedal.
„Takže chodíš na základnú školu? Tam pri divadle?“
„Hmm,“ prisvedčila Lena. „A ty chodíš na gymnázium, že?“
„Ako si vedela?“
„Inde devina nechodí,“ odpovedala a usmiala sa. Ten chalan je taký milý, vravela si v duchu. Bola rada, že ho stretla.
Keď vystupovala, Dávid sa ešte stihol opýtať: „Uvidíme sa ešte niekedy?“
„Uvidíme...možno. Ale stretnúť by sme sa mohli. Budem ťa čakať na zastávke. Ahoj!“ pozdravila sa Lena a opatrne stúpala po schodoch električky.
Dávida po tomto stretnutí zasiahla vlna šťastia. Čoby vlna, tsunami. Dokonca sa pristihol, že dáva v škole pozor a hlási sa na hodinách. Jeho život znova naberal na obrátkach. Po troch dňoch, sa otec vrátil. Dávid ho veselo pozdravil. Práve sa vrátil z vonku. Dohodol sa nejakými chalanmi z triedy. Zdalo sa mu, že to vôbec nie je také tragické ako si myslel. V škole sa začal snažiť, ale štvorkám na vysvedčení sa nevyhne. Otec prekvapene zdvihol hlavu.
„Ty máš aj jazyk? A dobrú náladu? Nezmýlil som si barak?“ pýtal sa syna. Dávid akoby prepočul tú poznámku a spýtal sa, kde bol? Otec zo začiatku odpovedal iba dvoma- troma vetami. Ale keď videl, že syna skutočne zaujíma, ako sa má a čo robil, sadol si a rozprával sa s ním dlho do noci.
Ráno sa znova stretol s Lenou. Tak ako aj tri dni pred tým. „Ahoj, ahoj!“ veselo ho zdravila.
„Ako sa máš?“ odpovedal jej otázkou.
„Mám sa výborne, zobrali ma na školu!“ vysypala novinku.
„Však to bolo jasné, Lenka. Určite si to spravila na 100%!“ chválil ju Dávid.
„Nie. Len na 99%,“ naoko sa okúňala Lena.
Dávid sa zasmial. „Takže si od budúceho roka žiačkou našej školy. A moja spolužiačka.“
„Ale však si o ročník vyššie,“ prekvapene zvolala Lena.
„No, ale možno budem opakovať ročník, takže...“ Nedala mu dopovedať.
„No to určite! Pekne sa všetko doučíš. Namiesto toho, aby si sa so mnou poobede flákal po vonku sa budeš učiť!“ rezolútne vyhlásila.
Dávid ju zo smiechom ubezpečil, že neprepadne, ale zrovna pekné vysvedčenie mať nebude.
A takto to šlo týždeň, dva, tri. Navzájom sa spoznávali a obom záležalo na tom druhom stále viac a viac.
„Rád by som ťa zobral do kina. Ale viem, že by to asi bola hlúposť. Kam by si chcela ísť?“ pýtal sa jej Dávid v posledný školský deň.
„Neviem. Vymysli niečo,“usmievala sa Lena.
„Zoberiem ťa teda do parku. Tam na konci mesta je jeden, tam si ešte nebola. Je nový, len pred mesiacom ho otvorili,“ navrhol Dávid.
„A čo ty vieš! Už som tam bola!“ protirečila mu naschvál Lena.
„Dobre, tak si tam bola,“ pristál Dávid. „Ale aj tak ťa tam vezmem, OK?“
Prisvedčila. Vlastne jej bolo úplne jedno kam ju vezme. Len nech sú spolu.
Poobede prišla domov. Mama jej oznámila niečo, po čom tak veľmi túžila. V poradovníku na operáciu očí sa uvoľnilo jedno miesto a teraz je na rade Lena. Má sa ísť pobaliť, operácia bude pozajtra. Lena sa cítila... vlastne ani nevedela, ako sa cíti. Určite je šťastná. Zajtra sa ešte zobudí a bude slepá. A zobudí sa pozajtra a uvidí. Bude vidieť! Uvidí farby, slnko, rodičov...Dávida. Samozrejme za predpokladu, že sa operácia podarí. Ale musela. Musela! Lena sa veľmi tešila, až to oznámi Dávidovi. Presne o piatej zazvonil zvonček. Otvorila Lenina mama.
„Dobrý deň, prišiel som si po Lenku!“ pozdravil Dávid ako slušne vychovaný chlapec.
Mama nestihla zareagovať a už sa prihrnula Lena.
„Ahoj, Dávid!“ usmievala sa. Už-už chceli odísť, ale čo by to bolo za mamu, keby im nedala aspoň zopár rád, ako sa správať na verejnosti. A nevyhli sa ani tomu, nech si dajú pozor a prídu načas.
Lena len nervózne prikývla. Bola hrozne napätá. Bála sa. Ako bude reagovať?
„Už o týždeň ťa možno uvidím!“ oznamovala mu Lena.
Dávid sa zmohol len na: „To je super, Lena.“
Lena sa trochu zarazila. „Čo je to s tebou Dávid? Netešíš sa?“
„Teším sa, veľmi sa teším! Len som si už zvykol, že nevidíš a je to taká správa. Prekvapilo ma to, to je všetko. Len, aby si sa ma nezľakla, keď ma prvý raz uvidíš,“ usmial sa na Lenu Dávid. Chytil ju za ruku a Leny sa zmocnil pocit, že s ním sa jej nič nemôže stať. Prechádzali sa po parku ruka v ruke, nemysliac na budúcnosť, žili len pre tento okamžik.
Prišiel „pozajtrašok“ a Lenina operácia. Zrazu mala veľký strach. Čo ak už nikdy nebude počuť Dávidov hlas? No tieto pochybnosti sa rozplynuli, keď jej dali anestéziu. Dva dni po operácii sa doktor vyjadril, že je všetko tak, ako má byť a Lena bude vidieť. O týždeň jej dali dole obväzy. Videla. Videla. Videla...
Osem dní po operácii k nej prišil Dávid. Spala. Dávid ju nežne pohladkal po ruke. Lena otvorila oči. Usmiala sa. Videla Dávida. „Ahoj, Lenka. Vidíš ma?“
„Vidím.“
„A nezľakla si sa?“ opýtal sa Dávid.
„Nie,“ Zdvihla ruku a pohladila ho po vlasoch. To sú tie isté vlasy, ktoré hladkala pred dvoma týždňami. Ale predsa sú iné. Mali farbu. Všetko malo farbu. Slnko, tráva, kvety, smeti...
Všetko malo farbu, tvar, vedela rozoznať kruh od štvorca bez toho, aby to pred tým musela chytiť do ruky.
Na svet sa stačí len dívať inými očami.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár