SYNDRÓM PREMOČENEJ HUBKY NA RIAD

Pred nedávnom, keď som ešte nemala nejaké vážne problémy, jediné, čo som riešila, bolo moje nevysporiadané a nezrelé ja. Stále dokola som riešila, prečo sa v takej situácií zachovám tak, v inej hentak. No dnes na seba nemám ani trochu času, a keď premýšľam, ani náhodou nie nad sebou. Okolo mňa sa toho toľko zmenilo, až mi je to nepríjemné. A to som ja, čo miluje zmeny a výzvy. Ale teraz je toho aj na mňa veľa. Nevládzem to už absorbovať, pretože fungujem na systéme hubky na riad- sajem, sajem, pokým sa proste nenaplním, a potom len vybuchnem. A to je nepríjemné nie len pre mňa, ale hlavne pre tých, čo žijú okolo mňa. Tohto efektu „hubky na riad“ sa asi nezbavím, pretože je to systém, ktorým riešim problémy. Snažím sa všetko vsať, v domienke, že keď sa to všetko skryje vo mne, bude to v poriadku. Ale opak je pravdou, a ja vždy vybuchnem v tedy, keď to človek najmenej čaká. A ja som potom absolútne vyžmýkaná, slabá a cítim sa na nič. Nepomôže to vyriešiť problém a mne je tiež len a len horšie.
V problematike „moja rodina či skôr to, čo z mojej rodiny ostalo“ sa už naozaj nevyznám a môj systém odmieta pracovať. Akonáhle sa začne rozprávať niečo v zmysle, on/ona za to môže pretože..., vypnem, začnem venovať prehnanú pozornosť niečomu inému, alebo sa len tvárim, že počúvam. Znova by sa to dalo prirovnať k hubke na riad, ktorá je už proste „premočená“ a nedokáže do seba vsiaknuť viac vody. Aj so mnou je to tak.. proste už nedokážem stále niečo riešiť, stále dokola počúvať tú istú analýzu, prečo je to tak. Niežeby ma netrápila momentálna rodinná situácia. Trápi ma až príliš, natoľko, že ma nedokáže opustiť ctený angínový vírus. Proste som absolútne citovo aj fyzicky vyžmýkaná. Každý jeden z mojich rodičov chce, aby som držala stranu jemu, každý chce, aby som potvrdila jeho pravdu. Ibaže pravdu má v niečom každý, každý spravil chybu a ja sa nemôžem rozpoliť a polovicou stáť na jednej strane a polovicou zase na druhom brehu. Veľmi ma to všetko ťaží, pretože mám pocit, že mi to celé padá na ramená, a ja neviem, ako dlho to ešte vydržím. Som taký hromozvod medzi mojimi drahými rodičmi. Avšak mám status mučeníka, alebo ak chcete, panny Márie, takže to vydržím a odnesiem si to všetko ja.
Nikomu neprajem rozvod rodičov, a hlavne nie v tom prípade, ak má päť mladších súrodencov . Je to pre mňa zatiaľ tá najťažšia vec, aká sa mi za môj život postavila do cesty. Čudujem sa sama sebe, že to dokážem brať takto s čistou hlavou. Ale to bude asi ten syndróm „premočenej hubky“. Už to chcem mať za sebou. Veľmi ďaleko za sebou.

nechcela som to nejako príliš dramatizovať, ani sa nejako veľmi rozpisovať. stačí to takto, aspoň sa mi uľavilo trošku na srdci

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu